Slnko pomaly zapadalo za vrcholce hôr a ona si tú chvíľu naplo užívala. Zhlboka sa nadychovala čerstvého, ľadového vzduchu a snažila sa nedať najavo strach, bolesť a zúrivosť a zachovať si chladnú tvár. Zachovať si tvrdú masku, ktorú nastaví svojim katom. Ľuďom, ktorí ju neprávom nenávidia. Boli to pravdepodobne jej posledné minúty na tomto nespravodlivom, ponurom svete. 

Snažila sa odsunúť prítomnosť a nemyslieť na neexistujúcu budúcnosť. Myslela len na minulosť. A na šťastné chvíle vo svojom nešťastnom živote. Spomínala na krásne okamihy so svojou rodinou. S matkou, otcom a staršou sestrou...

 Nie... Na nich teraz myslieť nemôže. Doháňa ju to k slzám a ona nechce aby jej slzy porušili jej bezchybnú kamennú tvár. Ale jej myseľ si presadzuje svoje a ona nedobrovoľne myslí na deň, kedy to všetko začalo. Deň, ktorý navždy spečatil jej život aj smrť...                                                                                                                                                                                               Bolo krásna popoludnie a ona si vyšla na prechádzku. Von v ústrety ľahkým lúčom slnka, ktoré oslňovali a skrášľovali  jej tvár. Vtedy, na lúke blízko jej rodnej dediny, ho po prvýkrát uvidela.  Jeho zlatavé blond vlasy, priamo žiariace na slnku, ju okamžite upútali tak, že od neho na chvíľu nemohla odtrhnúť zrak. Jeho jasné, až nebesky modré oči ju priamo ohromili a do jeho anjelskej tváre sa hneď zamilovala.

Jej bezvýraznú kamennú masku preťala slza, ktorá sa predrala zavretými viečkami. Ozval sa hurónsky smiech. Priamo výsmech, ale jej to bolo v tú chvíľu jedno. Nemohla prestať myslieť na to jediné, čo dodalo jej životu zmysel. Spomínala teda zatiaľ nerušene ďalej... 

Neverila, že tak anjelské stvorenie bolo vôbec schopné ju zaregistrovať, ale predsa... Sa stalo niečo neočakávané. Ten chlapec, už takmer muž,  vstal z vlhkej trávy, ktorá mu ešte pred chvíľou bola mäkkou podstielkou, a kráčal priamo k nej. Užasnuto zostala stáť na mieste a čakala, že ju vyženie zo svojho pozemku. On ale potichu prišiel až k nej a bez slova ju nežne pobozkal... A tým to všetko začalo... Stiahla obočie a viečka sa jej zachveli. Nie.. Nesmie teraz stratiť svoju hrdosť a rozplakať sa. Táto spomienka bola jej najkrajšou a zároveň najsmutnejšou v doterajšom živote. 

Boli by dokonalý pár. On bol síce z bohatej, vplyvnej rodiny a ona nebola nijako majetne zabezpečená, o to viac však bola ich láska väčšia.. Jeden druhého milovali viac než sami seba a na majetku predsa nezáležalo, nie?

Bol v tom ale háčik. Jeho rodina so svadbou nesúhlasila a chcela, aby sa ich syn tejto chudobnej dievčiny vzdal a nezahanbil tým celú rodinu a aj sám seba... On však nesúhlasil a tak to muselo ísť po zlom. Pripravili teda ohavnú lesť, ktorá mala rezolútne zabrániť ich vzťahu. Podplatili skorumpovanú radu a vtedajšieho richtára mesta, aby dievča natrvalo odstránil. Museli mať ale predsa nejaké odôvodnenie popravy doteraz beztrestného mladého dievčaťa a tak využili dôveru a hlúposť obyvateľov mesta.

 „Je to čarodejnica!!“ kričal dav akonáhle sa dozvedel o údajnom čarodejníctve, ktorého sa mala dopustiť... Snáď celá dedina si po ňu prišla až domov a odvliekla ju na vtedajšie popravisko, aby ju upálili...                                                                                                                  Keď si spomenula na potupu, ktorú prežívala, keď ju vliekli zasneženou krajinou na hranicu, začala sa celá triasť a nebolo to len zimou. Dodala si odvahy a povedala si, že nemá cenu schovávať sa pred svojím osudom, ale je lepšie pozrieť svojim vrahom priamo do očí. Prudko teda otvorila oči a rozhliadla sa okolo seba. Všade navôkol boli ľudia a so zaujatím, niektorí sa tým dokonca veľmi dobre bavili, sledovali paniku a strach v pohľade dievčaťa. Tá však hľadala jen jediný pár nebesky modrých a hlbokých očí, ktoré vždy tak milovala. Našla ich – a to priamo pod hranicou, týčiacou sa uprostred davu. Kľačal tam na kolenách, s rukami voľne spustenými, ktoré zvierali ťažké okovy pre prípad, že by chcel zabrániť smrti svojej milovanej a vrhnúť sa do ohňa, ktorý mal za krátku chvíľu vypuknúť. S hlavou sklonenou a trpiaci veľkým smútkom a zúfalstvom bol prinútený sledovať smrť osoby, ktorú nekonečne miloval. Zachytil jej pohľad a tíško zašepkal jej meno. Snažil sa vytrhnúť, ale nešlo to. S hrôzou sledoval, ako sa traja statní muži blížia k hranici so zapálenými fakľami.

„Smrť čarodejnici!“ zvolali ľudia a krátko na to vzplanulo prvých pár polien z hranice smrti. Oheň sa veľmi rýchlo rozširoval k nej. Sledovala blížiace sa plamene, ktoré olizovali čím ďalej väčšie množstvo naskladaného dreva pod ňou. Na bosých nohách už skoro cítila silu nebezpečného živlu, ale predsa nekričala. Oheň ju už takmer prevyšoval a na tele cítila neopísateľnú bolesť a horúčavu, ktorá ju spaľovala zaživa.  Po bledej tvári jej stekali len tenké pramienky slaných sĺz a ona v posledných okamihoch upierala pohľad na najviac milovaného človeka vo svojom živote. Človeka, ktorý jej po celú dobu toho hrozného mučenia dodával odvahu aspoň tým, že neustále kričal jej meno. Na otca dieťaťa v jej lone, ktoré sa už nikdy nemalo narodiť...