On:

Harry sa na izbu vrátil pomerne neskoro. S chalanmi sme sedeli pri telke a vyjedali pukance, keď sa ukázal vo dverách. Spomenul som si na to, čo mi vravela Sabbie a vedel som na sto percent, kde bol. Nevravel som mu ale nič. Chlapec sa dúfam zbadá.. Krátko po polnoci sme všetci zaľahli, Niall sa nasťahoval ku mne do postele, vraj nechce byť sám. Toto už poznám, zachrápe tu a roztiahne sa na celú posteľ.. Vstal som okolo šiestej, jeho som nechal spať, dal som si sprchu a prezliekol som sa. Tentokrát len do trička s krátkym rukávom, riflí a conversiek. Dal som si na oči okuliare, lebo vonku už bolo pekne slnečno, aj keď bolo len ráno a nasadol som do auta. Presne o siedmej som zastavil na rohu ulice a prezvonil jej. Do dvoch minút bola pri mne. "Ahoj." doširoka som sa usmial a sklonil som sa k nej, aby som si uchmatol jeden bozk.   

"Si krásny." usmiala sa a odfotila ma.  

"Foťák nesmel ostať doma.." pokrútil som so smiechom hlavou. "Kde je tá nemocnica?" spýtal som sa. 

"Zatiaľ choď rovno, budem ťa navigovať." usmiala sa a zapla si pás.  

Prikývol som. "Dobre." riadil som sa podľa jej inštrukcii, až sme zastali pred veľkou budovou. "Pôjdem s tebou."

"Nemusíš.. Nebude to trvať dlho." 

"Aj tak sa s tebou prejdem." zasmial som sa, vyskočil z auta a otvoril jej dvere. 

"No dobre.." zasmiala sa a išli sme dnu. "Nikto nás včera neodfotil?" uškrnula sa, keď sme prechádzali vchodom. 

"Myslím, že nie, inak by to už bolo všade." zasmial som sa.  

"Tak je dobre. Nejako to flákajú." zasmiala sa a nastúpili sme do výťahu.  

"Ty si im ukradla robotu." zasmial som sa. Ale v kútiku duše som vedel, že to určite niekto zachytil. 

"Tak im treba." zasmiala sa. Pre istotu som si ale aj tak nechal na očiach okuliare, aj keď myslím, že keby ma niekto poznal, tie by nepomohli.. Na konci chodby som počkal na Sabbie a keď ku mne kráčala so smnutnou tvárou, vedel som, že sa niečo deje. Odložil som okuliare a pripravil jej svoju náruč. Bez slova do nej vkĺzla a ja som ju silno objal. "Čo sa deje?"

Ona:

Počkali sme v čakárni a potom ma zavolali dnu. A vtedy sa stalo to, čoho som sa bála. Vedela som, že všetko je príliiš perfektné na to, aby to bola pravda. Doktor mi s ľútosťou oznámil nepríjemnú správu. Počúvala som ho, no jeho slová som nevedela prijať. Vyšla som z ordinácie a išla k Liamovi, ktorý stál na konci chodby.

"Poďme von.." povedala som ticho a pustila som ho. Cítila som strašné prázdno a nevedela som, čo robiť. Objal ma okolo ramien a vyšli sme von.

Usadili sme sa v aute a znova sa ku mne otočil. "Sabbie, čo sa deje?" 

Mám tu vôbec povedať? Asi.. Komu inému.. "Povedali mi, že... Mám leukémiu." povedala som a pozrela som na neho. V očiach som mala slzy, lebo som sa veľmi bála. Vyvalil na mňa oči. Nevedel, čo má povedať. Tak ma proste len znova objal.  "Bojím sa..Ja nechcem ešte umrieť." rozplakala som sa. Sranda je, že som si to prednedávnom ešte priala a teraz, keď to môže byť naozaj pravda sa veľmi bojím.         

On:

"Neumrieš! Ty neumrieš, Sabbie, to nedovolím." sľúbil som jej a zároveň aj sebe. Pomôžem jej ako sa len bude dať.  

"Nič z toho, čo som si vysnívala nestihnem.." zúfalo vzlykala a jej slzy mi padali na tričko.  

"Stihneš. Sabbie, pozri na mňa." chytil som jej tvár do dlaní a donútil ju pozerať sa na mňa. "Neumrieš." 

Utrela si slzy a pozrela na mňa. "Prepáč.. ale veľmi som sa zľakla." 

"Verím ti. Poznám tento strach až veľmi dobre.." povedal som potichu a znova som ju k sebe pritúlil.

"Z čoho máš strach?" pozrela na mňa vystrašene. Dúfam, že nemá niečo podobné, pomyslela si. 

"Keď som bol malý, držali ma pri živote len strojčeky a injekcie. Narodil som sa len s jednou obličkou a lekári vraveli, že neprežijem. A pozri, predsa som tu." usmial som sa na ňu. "Ty to zvládneš Sabbie, si silné dievča."

"Som rada, že si tu." povedala a silno ma objala.

Usmial som sa a objatie som jej vrátil. Kto by potom pri nej bol.. Odviezol som si ju znova do hotela a zakotvili sme v mojej izbe. Znova to tu bolo prázdne, takže sme mali súkromie. Držal som ju v náručí a hladkal ju po vlasoch. Rozmýšľal som nad tým, ako sa teraz cíti a pripomenulo mi to, čo som kedysi zažíval ja. No narozdiel od nej, pri mne bola moja rodina.. Pomôžem jej.. Rád by som pri nej ostal, no musím pokračovať s chalanmi po Amerike. Hneď, ako sa to bude dať sa však vrátim k nej. Nechcem, aby sa jej to zhoršilo..

Ona:

Ležala som v jeho objatí a on ma hladil po vlasoch. Mali sme zapnutý televízor, no aspoň ja som ho vôbec nevnímala. Stále som neverila, že je to pravda. Nikdy by ma ani nenapadlo, že také niečo ako leukémia sa bude raz týkať aj mňa. Pôjdem na chemoterapiu a vypadajú mi vlasy..Nemala som ich rada, no teraz by som dala čokoľvek za to, aby mi zostali. Je zaujímavé ako rýchlo dokáže človek zmeniť svoj postoj k niektorým veciam.. "Teba za mnou poslalo samo nebo.." šepla som. "Až teraz som to pochopila." 

"Prečo myslíš?" usmial sa na mňa.  

"Čo by som bez teba robila?"

"Ty by si si určite poradila. Verím tomu."