On:

Dlho sme ležali v objatí, hladkal som ju po ruke a pozeral do tmavého stropu. Nemohol som prestať myslieť na to, čo mi povedala. "Sabbie? Spinkáš?" zašepkal som.  

"Ešte nie.." šepla.  

Vedel som, na čo myslí. "Vyrozprávaj sa mi.." 

Chvíľku len bez slova hľadela do tmy a držala ma za ruku. "Bojím sa, nechcem, aby si sa kvôli mne trápil."  

Otočil som sa k nej a pobozkal som ju. "Som tu pre teba." 

"A ja ti za to ďakujem, len nechcem, aby si bol smutný.."  

"Budem, keď sa na teba pozriem a vidím, že to držíš v sebe. Mne môžeš povedať čokoľvek. Sme teraz predsa utajený pár, no nie?" usmial som sa.  

Usmiala sa a aj v tme šikovne našla moje pery. "Povedala som ti všetko, čo ma trápi.. A to isté rob aj ty. Chcem ti toho veľa oplatiť."  

"Ako povieš." usmial som sa. "Momentálne ma trápi, že v pondelok ráno musím odlietať.." 

"Ja si ťa počkám. Ďalšiu chemoterapiu zvládnem aj sama. Budem silná. Pre teba." usmiala sa do tmy.  

"Vravím, si proste skvelá." usmial som sa a poriadne som ju pobozkal. Jemným, ale dlhým bozkom.

Ona:

Po krátkom rozhovore sa mi oveľa lepšie zaspávalo. No ráno ma znova chytil stres. Osprchovala som sa a prezliekla. S Liamom sme prišli do kuchyne, kde už ostatní jedli. "Dobré ráno." pousmiala som sa.

On:

Teší ma, že sa mi vyrozpráva a nenecháva si svoje problémy len pre seba. Takto je aspoň môžem nejako pomôcť.. Zaspali sme chvíľku na to a zobudili sa v podobnej polohe. Tak, ako sme vstali sme si umyli v kúpeľni a šli za chalanmi, ktorí už boli v kuchyni a napchávali sa. "Bré ráno, hrdličky." uškrnul sa Niall. Prisadli sme si k nim.

Ona:

Do jedla mi veľmi nebolo, tak som si iba naliala do šálky čaj. Počúvala som o čom sa rozprávajú a zatúžila som, aby to s leukémiou bol len zlý sen. Chcela som sa rozprávať o bežných veciach, nie myslieť na to, či to prežijem.. Ako málo som si vážila svoje zdravie. Chalani sa rozprávali a občas sa k nim pripojil aj Liam, no myslel hlavne na to, čo bude s ňou. Pod stolom mi pevne stisol ruku.   

Usmiala som sa na Liama, keď ma chytil za ruku a položila som prázdnu šálku na stôl. Zacítila som potrebu byť chvíľu sama. Slzy som mala na krajíčku, no podarilo sa mi ich potlačiť. "Zachvíľku prídem." povedala som Liamovi a išla som do jeho izby. Chytil ma hrozný záchvat plaču. Zavrela som sa v kúpeľni a snažila som sa byť po tichu. Plecia sa mi natriasali a po kúpeľni sa ozývali moje tlmené vzlyky. Neviem prečo to na mňa tak prišlo, asi som plač až príliš potláčala. Naozaj neviem, čo bude..Neviem, čo sa dnes bude diať, ako sa potom budem cítiť..Neviem nič. Videla som v televízií pár ľudí a pamätám si ako som pri tých reportážach plakala. A teraz tu sedím a plačem znova. Valerie a jej mamu ani nezaujíma, že nie som doma. Ani mi nevolali. Jediný, komu na mne aspoň trochu záleží je Liam. A aj keď je jediný, cítim, že to musím nejako zvládnuť, len kvôli nemu. Tak veľmi  mi za ten krátky čas pomohol, ako nikto za celý môj život.

On:

Keď odchádzala od stola, videl som, že sa jej v očiach zaleskli slzy. Viem, že teraz potrebuje chvíľku pokoj, od všetkých a všetkého. S chalanmi sme zatiaľ doraňajkovali, vlastne len oni, mne už na chuť nešlo nič. Po pár minútach som sa postavil od stola a prešiel cez izbu do kúpeľne, v ktorej bola aj ona. Opierala sa o umývadlo, vzlykala a utierala si slzy. "Zlatko.." zašepkal som potichu, podišiel som k nej a privinul som si ju na svoju hruď. Prečo musí zrovna ona zažívať niečo takéto..  

"Prepáč, viem, sľúbila som, že budem silná, ale nezvládam to." objala ma a pravou rukou si z tváre utierala slzy. Všimla si, že do izby nakukol Niall a keď nás zbadal, radšej odišiel. 

"To nič.. len mi sľúb, že nebudeš už plakať. Všetko bude zase dobré, o to sa postarám." posnažil som sa ju povzbudiť. Záležalo mi na nej, nechcem ju vidieť takto.. 

Prikývla a ešte raz ma objala. Počkal som ju v obývačke, ona sa zatiaľ trochu upravila a vyšla von. "Môžeme.."  

Prikývol som a chytil som ju za ruku. Rozhodol som sa, že keď budem s ňou, vždy ju budem sprevádzať. A keď nie, tak aspoň na ňu budem myslieť. Viem, že to dokáže..

Ona:

Do nemocnice sme prišli o pol ôsmej. Sestrička na mňa už čakala a odviedla ma. Srdce mi bilo hrozne rýchlo a dlane sa mi potili. Keď mi povedali vedľajšie účinky, chcela som ujsť. Ani neviem ako to trvalo. Keď som vyšla, bolo mi na vracanie a cítila som sa strašne slabá. No prvé čo som spravila, bolo, že som si siahla na hlavu. Fajn, zatiaľ nie som plešatá. Keď som zbadala Liama a videla jeho výraz, bolo mi jasné, že vyzerám ako mŕtvola. "Ako dlho som tam bola?" spýtala som sa ticho a on ma chytil okolo pásu, takže som sa o neho mohla oprieť.