On:

Počkal som na ňu. Nemohol som ísť tam s ňou, ale rozhodne by som šiel, keby sa dalo. Keď vyšla von, pozerala na mňa polomŕtvym pohľadom, až som sa preľakol. Nevedel som, ako dlho som na ňu čakal, musel som pozrieť na hodinky. Bolo o niekoľko hodín neskôr, ani som si to neuvedomil. Rýchlo som si to spočítal. "Takmer štyri hodiny.."   

"Je mi strašne zle.." povedala a sadla si na stoličku na chodbe. Roztrasenými rukami si objala brucho. "Musel si dlho čakať.. Prepáč." 

"Vôbec mi to nevadí.. Donesiem ti vodu, alebo niečo?" kľakol som si pred ňu a chytil ju za ruky. 

"Netreba... Mala som ísť na izbu, ale nemajú žiadnu voľnú, tak mám ísť rovno domov." povedala a stískala mi ruky.   

"A.. pôjdeš domov, alebo so mnou?" pozrel som na ňu.  

"Neviem.. Nechcem, aby si ma takto videl."

"Sabbie.. Už som ti predsa niekoľkokrát povedal, že ti chcem pomôcť. Vôbec nič sa na tebe nezmenilo, stále si krásna." 

"Zatiaľ.." povzdychla si a vstala. "Poďme. Nech sme odtiaľto čím skôr preč. 

"Dobre." objal som ju okolo pása a pritiahol si ju k sebe. Spolu sme vyšli z nemocnice a keď sme sa blížili k autu, reportéri už boli všade okolo nás. Začali chrliť otázky a my sme nemohli ani prejsť do auta.

Ona:

Akoby to nestačilo, pri Liamovom aute sa na nás vyrútili novinári. Mala som chuť ich ovracať a ďaleko som od toho nemala. Jeden ma tak nahneval, že som ho odsotila, aby sme mohli vôbec prejsť.

On:

Nečakal som od nej takúto reakciu, ale na druhej strane.. zaslúžil si to. Sú totálne neodbytní, ale nepovedali sme im ani slovo. Predrali sme sa k autu, podržal som jej dvere a potom som nastúpil ja. "Neznášam ich.."  

"Sú dotieraví ako muchy." nahnevane si zapla pás a oprela sa o sedačku.  

"Máš u mňa plusové body za to odsotenie." usmial som sa na ňu. potom som naštartoval a už nás nebolo.

Ona:

"Ďakujem." pousmiala som sa a zavrela som oči. Cítila som sa hrozne zle a malátne. A to bola iba prvá..čo to bude ďalej? Keď tu nebude Liam? Zmierim sa s tým, že zrejme pomaly končím..  

Keď sme zastavili pred hotelom, obišiel auto a jemne mi zatriasol rukou. "Zlatko, už sme tu. Odnesiem ťa?"

"Netreba..To prejdem." otvorila som si dvere a vystúpila som. Musela som sa oprieť.  

"Nie, neprejdeš." skonštatoval. Kľúče od auta dal pripravenému poslíčkovi a mňa si vzal na ruky ako nevestu. "Kľudne sa opri a driem, odnesiem si ťa hore."  

Po pár minútach som už ležala v Liamovej posteli a objímala som ho. "Naozaj ti to všetko nevadí? Myslím.. Neotravujem ťa?"

Kľudne sme si ľahli do postele a objímali sme sa. Prvú už mám našťastie za sebou.. "Vôbec nie. Rád som s tebou a rád sa o teba starám." usmial sa na mňa a pobozkal ma na čelo.  

"Si môj anjel." šepla som a po chvíľke som zaspala.

On:

Vraj anjel. Musel som sa usmiať. Cítil som jej pravidelný dych a vedel som, že už spí.. Zajtra sme tu posledný deň. Posledný spoločný pred dlhou mesačnou šnúrou po Amrike a Kanade. Až potom sa budeme môcť stretnúť, lebo v lete si dávame pauzu. A to za ňou prídem určite.

On:

Posledný deň s ním bol najkrajší v mojom živote. Možno aj posledný pekný deň v mojom živote..Ktovie. Užila som si ho a mám na čo spomínať. Ráno som si vychutnala výborné raňajky do postele a podľa indícií som sa dostala pri náš strom, kde ma čakal Niall s kyticou ruží. Nič mi nemohol povedať, iba mi ju dal a zaviedol k bielej limuzíne, Mohla som sa ho pýtať čokoľvek. Nepovedal mi ani slovo. Sedel spolu so šoférom v predu a ja v oddelenej časti, ktorá pripomínala mini byt. Na sedačke bol položený čierny obal na šaty, vedľa neho krabica od topánok a vedľa v malej kabičke ozdoby do vlasov. Pomaly som odzipsovala obal a vytiahla najkrajšie šaty aké som kedy videla. Boli biele prešívané modrými kvetmi a na páse bola modrá stužka. Viazali sa okolo krku a sukňa mi siahala nad kolená. Keď som sa zatočila, kvietky sa roztancovali. Topánky boli čisto biele na malom podpätku a jemným remienkom na členku. Vlasy som si vypla na jednu stranu a namaľovala som sa. Naozaj myslela na všetko. Na spodku krabičky od topánok som našla list: TERAZ SI UŽ PRIPRAVENÁ NA HLAVNÉ PREKVAPENIE. O pár minút limuzína zastala a Niall mi otvoril dvere. Usmial sa a kývnutím hlavy pochválil môj výzor. Sama som sa nevidela, takže som sa bála, že som škaredá. Keď som vystúpila, vonku sa už stmievalo no všetci okoloidúci sa na mňa pozreli a obdivne sa usmiali. Do líc mi vystúpila červeň, no aj ja som sa usmievala. Boli sme pred stredne veľkou budovou, zrejme nejakou reštauráciou. Vtedy z dverí vyšiel Liam v obleku a na krku mal foťák . Ja som až zvýskla od radosti. Bol nádherný. V rukách mal kytičku, akú partneri dávajú svojím partnerkám pred plesom. Utekala som k nemu a objala som ho. Pripravil pre mňa ples.