Ona:

Celý mesiac som bola v nemocnici. Na jednej strane to bolo dobré, nemusela som sa každý deň pozerať na Valerin ksicht, no na druhej strane mi bolo veľmi smutno. S Liamom som volala každý deň, pýtal sa ma ako sa mám a ja som mu klamala. To posledné, čo chcem je, aby sa trápil. Kvôli mne... Po týždni mi začali vypadávať vlasy a ku koncu mesiaca som mala holú hlavu. Aby som sa na to nemusela pozerať, viazala som si na hlavu šatku. Každá chemoterapia vo mne niečo zabíjala..No nie leukémiu. Cítila som sa slabá,bezvýznamná a smutná. Celé dni som len ležala na posteli a čakala kedy mi zazvoní telefón. Lekári sa na mňa každé ráno falošne usmievali a vraveli, že všetko bude dobré. No nič nebolo dobré. Radšej by som chcela umrieť ako sa takto trápiť.

On:  

Celý mesiac sme cestovali po celej krajine a okrem pár hodín na spánok sme nemali ani chvíľočku voľna. No ja som aj tak veľa nenaspal, radšej som ten čas pretelefonoval so Sabbie. Tvrdila mi, že sa jej celkom darí, je silná a nie je to také hrozné. Ale z jej hlasu som cítil zamlčanú prevdu. Moja láska.. Koľko toho musí znášať a predsa jej život nadelil ešte horší osud. Nechcem, aby sa moje dievča takto trápilo. V nemocnici som potajomky zaplatil lekárom, aby sa mi o ňu postarali a oni mi prisľúbili, že jej to odtránia. Ak nie, dám ich zavrieť. Je to predsa ich práca, či im niekto zaplatí, alebo nie.. Ale predsa, kto si zaplatí, má lepšiu starostlivosť a prečo to neminúť  na ňu, keď to potrebuje? Ona o tom nevedela a o čom nevie, to jej neublíži.

Ona:  

Lekári boli veľmi milí, ale ja som potrebovala svoju lásku..Bez nej som nemala dôvod toto všetko znášať. Ďalší týždeň sa mi polepšilo. No ako naschvál bolo vonku škaredo. Po dlhom čase som sa dokázala posadiť bez toho, aby som sa zatočila hlava. Pozerala som televízor a jedla "výdatný" obed. Na izbe som sama, dievča, ktore tu bolo so mnou zozačiatku po týždni previezli a povedali mi, že svoj boj prehrala. Prečo? Prečo táto choroba vôbec existuje. Už len týždeň... Dovtedy to musím vydržať. Chcem ho ešte vidieť.

On:

Posledný týždeň som sa snažil všetko rýchlo dokončiť, aby som sa mohol čo najkôr vrátiť k nej. Po poslednom koncerte vo Washingtone som sa zbalil a bez oddychu nasadol na lietadlo do New Yorku. Pospal som si v ňom, no aj tak som bol úplne skrehnutý, keď som prišiel do hotelovej izby. Chvíľku som si ešte pospal, potom som sa prebral sprchou a prezliekol. Momentálne som tu bol sám, chalani šli každý domov, za rodinou. Ja ich pôjdem pozrieť neskôr, ale len na otočku. Nasadol som do nášho newyorského požičaného auta a hneď šiel do nemocnice. Doktori mi presne povedali čo jej je a kde leží. Potichu som šiel po chodbe a zastal pred izbou 117. Tu leží moja kráľovná.. Potichu som otvoril dvere. Pozerala von oknom, v očiach prázdno, na hlave šatka. Oči mi zaliali slzy, ale potlačil som ich. Vyplačem sa, keď budem sám.. "Láska.." zašepkal som a prešiel som k jej posteli. Pomaly otočila hlavu a usmiala sa na mňa. Chytil som ju za ruku a hľadel jej do očí, do ktorých sa pomaličky vracal život.

Ona:

Z rozmýšľania nad ničím ma vytrhol známy hlas. Okamžite som otočila hlavu a ústa sa mi po mesiaci zvlnili do úsmevu. "Liam!" usmiala som sa a objala som ho. "Chýbal si mi.. Veľmi."  

"Moje zlatko.." silno ma stisol. Čo to  s ňou len porobili, pomyslel si..   

"Už tu nechcem byť.." rozplakala som sa a silno som ho objímala.

"Už tu dlho nebudeš.." tíšil ma, objímal, hladkal.. "Sľubujem, že nie. A dovtedy tu budem s tebou."  

"Už nechcem ísť na žiadnu chemoterapiu.." povedala som vážne. 

"Viem, že nie. Ale.. musíš láska. Už som s tebou, stále pri tebe a ani sa od teba nepohnem." sľúbil mi.   

"Naozaj nechcem. Nepomáha mi to...Tvária sa, že hej ale cítim, že nie. Radšej chcem čas, ktorý mi zostáva prežiť vonku ako tu."  

"Určite ti to pomáha. Zlatko, prosím, vydrž to.. Potom ťa vezmem von a k sebe."   

"Veď sa na mňa pozri.. Liam, prosím." pozrela som mu do očí.  

"Nechcem ťa stratiť.." zašepkal. 

Smutne som na neho pozrela. "Ešte to chvíľu vydržím.." pritúlila som sa k nemu. "Radšej mi porozprávaj, čo všetko ste zažili."  

"Porozprávam sa s doktormi.." povedal. Sadol si na kraj mojej postele a držal ma vo svojom náručí. "Nič veľké. Nedokázal som si to veľmi užívať.." priznal potichu.    

"Prepáč mi.."

"Nie láska, neviň sa z toho, nemôžeš za to.."   

"Aký ma toto zmysel? Už nevládzem.."