On:

Vyšiel som na chodbu a trochu som sa po nej potuloval, lebo som odniekiaľ slabo počul vzlyky. Nakoniec sa mi ju podarilo nájsť. Malé, tmavovlasé a momentálne aj patrične strapaté dievča sa chúlilo vzadu na stole, vedľa seba položený rozbitý foťák. Mám nutkanie utešovať každého, koho vidím plakať. Preto som ani teraz neotáľal a vybral som sa k nej. Spomenul som si, že dievča v sále ju oslovilo Sabbie.. "Nemieniš sa tej mrche postaviť?" spýtal som sa potichu, keď som prišiel tesne k nej. Mykla sa a pozrela na mňa. Mala oči nádhernej farby a trochu bojazlivo si ma premeriavala..

Ona:

Schovala som sa vzadu a na nejakom stole som sa pokúsila dať môj foťák do poriadku. Ruky sa mi triasli od hnevu aj smútku. Keby jej to môžem aspoň vrátiť, vytrhala by som jej vlasy alebo jej aspoň poriadne vyleplila, no vedela som ako by to skončilo... Všimla som si, že chalani sa vracajú do svojej provizórnej maskérne či ako to mužské celebrity volajú a otočila som sa chrbtom. Ešte aj pred nimi mi spravila hanbu..čo pred nimi, pred ním. Utrela som si slzy, no vyhŕkli mi ďalšie. Cítila som ako mi puchne zápästie, no viac ma hnevalo, že foťák nefungoval.. Neverila som vlastným očiam, keď sa tam pri mne zjavil a myslela som, že si to  len predstavujem. No naozaj tam bol a pekne na mňa pozeral najkrajšími očami aké som kedy videla. Chudák sa musel pozerať na takú trosku ako ja.. "Nemôžem.." povedala som a radšej som sa znova pozrela na mŕtvolku foťáku.

"Prečo nie?" nadvihol obočie. "Ja ju nepoznám, ale už len na prvý pohľad mi príde odporná.." povedal potichu a pozrel tam, kam som hľadela aj ja. "Tvojho foťáku je mi ľúto. Taká tragická smrť.."  

Znova som sa rozplakala, no trochu som sa aj usmiala. "Nie je to také ľahké ako sa ti zdá. A ďakujem. Úctivo sa s mojím snúbencom rozlúčim.." 

"Snúbencom? Myslel som, že už ste zobratí, keď tak smútiš." pousmial sa a položil svoju ruku na moju. Tá bola úplne ľadová..

Rýchlo som si ruku odtiahla. Ako keby ma do nej udrel.. Som to ja ale hlúpaňa. "Nestihli sme sa ani zobrať."

"To ma mrzí. Ale je veľa náhrad." 

"Hm.. Ani to nebude také jednoduché." pozbierala som jednotlivé časti a znova som sa na neho pozrela. "Pekne spievaš." povedala som hanblivo a pozrela sa znova na foťák. Neviem ako sa pri nich chovať, najmä keď sú takí pekní..  

"Ďakujem." usmial sa . "Za tento kompliment ti kúpim nový." žmurkol na mňa. Pozdávala sa mu.. 

"No určite..Ty za to nemôžeš. Jej veličenstvo moja nevlastná sestra má záľubu v strápňovaní. A najmä mňa." 

On: 

"Tvoja nevlastná sestra?" vytreštil oči. Ani trošku sa nepodobali. Preto asi povedala nevlastná, ty tupec, našepkal mi zdravý kúsok môjho rozumu. 

"No.. Bohužiaľ."  

"Preboha.." zhrozil som sa. "Ale aj tak.. Rád robím ostatným radosť." usmial som sa na ňu.

"Budem musieť ísť, za chvíľočku znova vystupujeme.. Hmm.. ako dlho budeš v pondelok v škole?" spýtal som sa jej.

Teraz na mňa vypliešťala oči ona. "Pre.. prečo?" 

"Uvidíš. Tak dokedy?" 

"No.. toto je koncoročný ples, takže v pondelok už škola nie je." pripomenula sama sebe. "Skoro som zabudla. "   

"Vy sa už v júni neučíte? Niekomu sa žije.." zasmial som sa. "Tak.. kde ťa stretnem?"

"Naša "špeciálna" škola má trojmesačné prázdniny. Ani som netušila, že aj to sa dá za peniaze kúpiť. Kde ma stretneš? Ty ma chceš niekde stretnúť?" som to ja ale debil, pomyslí si, prečo uvažujem nahlas??! 

Znova ma zarazila jej reakcia, ale aj rozosmiala. "Prečo nie? Aspoň nie si ako slečna peroxidová. Dúfam, že ma nepotkneš.." 

"Neboj sa." zasmiala sa. "Pri mojom šťastí by som spadla aj tak ja." 

Zasmial som sa. "A odpovieš mi konečne?"

"Jaj.. no. Neviem. Kde chceš?" uškrnula sa. 

"To je jedno. Ale myslím, že nejaké.. tajnejšie miesto by bolo lepšie."

Ona:

Zvyčajne chodím len na miesta, kde môžem v kľude rozmýšľať alebo písať, no teraz ma žiadne vhodne nevedelo napadnúť.  "Neviem, čo by ti vyhovovalo...Určite by si nechcel len tak sedieť pod stromom." 

"Prečo nie? Nie som náročný.." usmial sa.