A poďme, chceme veľa komentárov, nech aj my máme čo čítať! :D

Ona:

"Nerob mi to. Nevzdávaj sa.." už tie slzy nedokázal potláčať.  

"Ja viem, že ti ubližujem, ale ja už to nechcem znova zažívať. Je to ako keby ťa pochovávali za živa."      

"Ale ja nechcem, aby si zomrela. Si ešte príliš mladá na to, aby si ma opustila. Vravela si, že budeš silná." 

"Ani ja ešte nechcem zomrieť, Liam. Je ešte veľa vecí, ktoré by som chcela zažiť, vidieť..A preto tu nechcem zostať."  pozrela som mu do očí a utrela som mu slzu, ktorá mu stekala po pravom líci. Keď som ho videla plakať, trhalo mi srdce.

On:

"Porozprávam sa s doktorom.. Ak sa to bude dať, vezmem ťa odtiaľto, ale ak nie, nebudeš protestovať. Súhlasíš?" pozrel som sa na ňu a silno som ju chytil za ruku. Viem, aké je keď chceš ísť domov z nemocnice, ale oni si ťa tam musia nechať..

Ona:  

Prikývla som a utrela som si slzy. Pripomenulo mi to situáciu, keď som mala 5 rokov a ochorela som na zápal pľúc. Plakala som, lebo mi bolo smutno za domovom a to som pri sebe mala ocka..Nebyť Liama, tak som stratená. Bola by som tu úplne sama a nikto by o mňa ani nezakopol. Kým bol za doktorom, objímala som plyšového macka, ktorého mi do niesol. Bol biely a mal červené tričko s nápisom Ľúbim ťa. No pod tričkom som nahmatala niečo, čo sa mi tam nepáčilo. Otočila som tričko ho na ruby a našla k nemu pripevnený strieborný prstienok vykladaný kamienkami do tvaru srdiečka. Tajnostkár. Usmiala som sa, no ani som sa ho nedotkla. Na mojich vychudnutých prstoch by aj tak nevyzeral pekne.

On:

 Rozhodol som sa to s doktorom vybaviť čo najskôr. Vyhľadal som ho a dal som sa s ním do reči ohľadom nej. Tvrdil, že to na nej možno nebadať, ale chemoterapie jej stav zlepšili, no nevraveli jej to, aby náhodou neurobili nádej, ktorá sa mohla zvrtnúť a ja som to chápal. Aj mne povedal, aby som jej o tom radšej nevravel a ja som súhlasil. Povedal, že si ju tu ešte aspoň týždeň musia nechať a potom ju prepustia. Ďalšie chemoterapie má mať až o viac ako mesiac a ak sa dovtedy nič nezhorší, môže si robiť, čo len bude chcieť. Do jej izby som sa vrátil s normálnym výrazom na tvári a hneď som ju chytil za ruku. V tej druhej zvierala macka, ktorého som jej dal. Nezdalo sa mi ale, že by našla ten prsteň, ktorý skrýva.. "Doktor povedal, že si ťa tu ešte týždeň musia nechať a potom máme mesiac len pre seba." usmial som sa na ňu. Nedokázal som pred ňou dlho hrať divadielko.

Ona:

"Robíš si zo mňa srandu?" spýtala som sa automaticky. Nie je možné, aby niečo také povolili.  

"Ohľadom tohto by som si srandu nerobil, láska." vážne sa na mňa pozrel. "Doktor ti povolil pauzu, ale po mesiaci sa zase musíš vrátiť na ďalšie terapie.."    

Natešne som sa usmiala, no potom mi úsmev trošku pohasol. Čo som si myslela? Z tohto sa tak ľahko nedostanem. "Ale ak mám byť ten mesiac sama... budeš mať voľno?" 

"Áno, mám voľné celé leto. Budem len s tebou." usmial sa na mňa a pobozkal ma.    

Vtedy som bola najšťastnejším človekom na svete. Objala som ho a nechcela pustiť. Vlastne, bol pri mne celý týždeň, ktorý som ešte musela pretrpieť v tejto nemocnici na pozorovaní. Nechceli ma pustiť hneď a ja som sa nemohla dočkať, kedy budeme mať všetko zase len pre seba. Pokračovali sme v našej tradícií fotenia, aj keď ja už len so šatkou na hlave. Keď po mňa prišiel presne o týždeň od toho, ako mi oznámil, že ma na mesiac prepustia, takmer som začala skákať a začala som si baliť veci. "Harry nie je v kontakte s Valerie?" spýtala som sa keď som do tašky pchala pyžamá.  

"Pochybujem. Myslím, že sa naposledy videli asi vtedy, keď si mi vravela, že si ich spolu videla na plese."  

"No..Potom ešte niečo spolu mali u nás doma." musela som sa zasmiať.

On:

Vyvalil som na ňu oči. "Prosím?" neveril som svojim ušiam. Vedel som si predstaviť, čo to asi bolo.. 

"Nič ti nehovoril? Mala som tú česť ich...počuť." zadržiavala smiech aj keď vtedy jej to prišlo nechutné.      

"Nie, nič mi nehovoril. Aj keď takýmito vecami sa chváli.." zasmial som sa..