To myslíte vážne? Jeden jediný komentár k poslednej 13+ke?! Milé od vás..

Ona:

"Možno sa nemal čím chváliť." začala som sa smiať. Je mi to jedno, budem si hovoriť, čo chcem. Za celý čas, čo som tu bola zavretá ma neprišli pozrieť ani Valerie ani jej mama. Nech im náš dom a peniaze padnú na úžitok.. Svine.   

Rozosmial sa. "No, nechcem byť zlý, ale pri pohľade na ňu.. ani sa nečudujem." 

"Tebe sa nepáči?" uškrnula som sa.  

"Valerie? Nie. Keď som zbadal tie peroxidové vlasy, solárkovú pokožku a sedem kíl make-upu, stačilo mi. A dorazila ma tým, čo spravila tebe.."

"Tak to si asi jediný.. V škole predstavuje ideál krásy. Každá chce byť ako ona."    

"Mali by chcieť byť ako ty. Krásna, milá a statočná." usmial sa, pritiahol si ma k sebe a pobozkal ma veľmi dlhým bozkom.

"Okrem toho krásna..a ani statočná..a neviem, či som až taká milá." zasmiala som sa a pobozkala som ho na nos. 

"Minimálne ku mne si, v mojich očiach si aj krásna, aj statočná. A veľmi silná." usmial sa na mňa.  

"Nie si aj ty nejaký chorý?" zasmiala som sa.  

"Možno. Ale chorý lááskou do teba." zatiahol a zasmial sa.  

Zasmiala som sa a konečne som zapla kufor. Dala som si na hlavu kapucňu a do ruky zobrala macka. Vtedy som si spomenula. "Liam.. Ten mackov prsteň je krásny." uškrnula som sa.

On:

"Našla si ho?" pozrel som na ňu. Jasné, že ho našla, odkiaľ by o ňom inak vedela.. "Mal to byť darček a prekvapenie. A taká malá poistka, že mi neujdeš s nejakým iným." pousmial som sa a pobozkal som ju.  

"Kto iný by chcel plešatého chlapca?" uškrnula sa a objala ma. "Ďakujem je krásny." 

"Prestaň o sebe tak hovoriť. Na nejakých vlasoch nezáleží, už som ti predsa povedal, že si krásna. Spochybňuješ môj vkus?" zamračil som sa na ňu.   

"To by som si nedovolila!"   

"Tak potom nespochybňuj seba, lebo tým tvrdíš, že som si vybral zle.."   

"No veď... no dobre už som ticho." zasmiala sa. 

"Som rád." zasmial som sa a chytil som ju okolo pása. "Môžeme ísť?"  

"Môžeme." usmiala sa a spolu sme išli von. Cítila sa strašne šťastne, že konečne opúšťa toto väzenie. 

Jej veci sme naložili do auta a odviezli sa na hotel. Vyviezli sme sa výťahom do toho istého apartmánu, kde sme bývali aj pred mesiacom a odložili veci. Hneď, ako som položil jej kufre, pritiahol som si ju k sebe a poriadne vášnivo ju pobozkal. "Už dlho som to chcel spraviť." zašepkal som po chvíli a vzápätí jej dal ešte jeden bozk.

Ona:

Stála som pred ním omámená a slabšia ako po chemoterapií, no veľmi šťastná. S úsmevom som ho objala a bozk mu vrátila. "Bez teba nič nemalo zmysel." šepla som a pevne som mu stisla ruku.  

"Som rád, že som ti pomohol, ale určite by si to dokázala aj bezo mňa." povedal a objal som ma.  

"To určite nie.." pokrútila som hlavou. "Nemám nikoho a sama by som sa zrútila."  

"Takže všetko dokážeme len spolu." usmial sa na mňa. "No čo, ostaneme dnes v provizórnom domove, alebo ideme von?"  

"Radšej by som išla von." usmiala som sa.  

"Tak sa len prezlečiem a môžeme vyraziť." pobozkal ma na nos, rýchlo si prezliekol veci a vyšli sme von, do ulíc New Yorku.    

Prezliekli sme sa, na hlavu som si dala bielu šatku a išli sme von. Začali nás fotiť novinári. Dúfam, že si nebudú myslieť, že som chlapec...Ale asi vedie, čo mi je. Keď som ležala v nemocnici, nejaký sa pokúšali dostať dnu. Je to srandovné.. Stačí, že ste priateľkou známeho človeka a už o vás chcú všetko vedieť. Nemusíte urobiť nič a v podstate ste slávny. Divné..Ale je mi to jedno. Som s ním šťastná a neviem koľko času mi ešte zostáva, no som odhodlaná vychutnať si ho naplno.