Ona:

Nemusel mi to dvakrát hovoriť. Keď sme prišli domov, hneď som si začala baliť veci. Ani som sa nenazdala a sedeli sme v lietadle. No bola som smutná.. Na letisku nejaké dievčatá kričali po Liamovi, prečo chodí s chlapcom.. Mohli mať zo 16 rokov a človek by od nich čakal, že budú mať aspoň trochu rozumu, no im bolo všetko jedno. Vkľude sa mi posmievali. Dobre vedia, že nie som ani modelka ani speváčka, že som len obyčajné dievča  a ešte k tomu s leukémiou. Nie som ani oslnivo krásna, takže som dobrým terčom ich žiarlivostných urážok. Keď tak sedím pri okienku a pozerám na tú krásu, príde mi to ľúto. "Nie si so mnou len z ľútosti, však nie?" vyslovila som nahlas svoju myšlienku a otočila hlavu k Liamovi.

On:

Rýchlo sme teda zbalili veci a už aj sme boli na ceste na letisko. Keď som však počul tie dievčatá, nechcel som veriť vlastným ušiam. Človek by si pomyslel, hádam už budú mať rozum, veď to už nie sú deti. No opak je však pravdou, malé dieťa má viac rozumu. Odignoroval som ich, no vo vnútri ma to trápilo. Keď sme nasadli do lietadla, chytil som Sabbie za ruku a pobozkal jej ju. No po tom, čo sa ma spýtala som sa len neveriacky pozrel jej smerom. "To.. to čo si teraz povedala si myslela vážne?"  

"Prepáč mi... Trošku ma to vzalo.."  

"To vidím.." objal som ju okolo ramien a pobozkal ju na líce. "Toto sa ma viac nepýtaj.."

Ona:

Oprela som si hlavu o jeho plece a pokúsila som sa na to zabudnúť. "Bol si vôbec aj s rodinou?" zmenila som tému.  

"Ešte nie. Ale napadlo ma, že by sme tam mohli skočiť spolu, keď sa budeme vracať z Francúzska, čo ty na to?"

"Myslíš?" pozrela som na neho.  

"Keď som naposledy volal s mamou a povedal som jej o tomto malom výlete, navrhla mi, aby sme tam obaja prišli, vraj by bolo načase, aby ťa aj oni spoznali." usmial sa na mňa tým najkrajším úsmevom po slnkom. 

Aby to ešte stihli.."Tak dobre." usmiala som sa.   

"Výborne." usmial sa a silno ma objal. Zvyšok letu som bola v jeho náručí a trochu aj zavrela oči. Takto mi bolo dobre.. Keď som zbadala Paríž na vlastné oči, nezdržala som sa sĺz. Držala som sa Liama za ruku a nevedela som sa nabažiť toho, čo som videla. "Ďakujem ti." s plačom som sa k nemu obrátila a silno som ho objala.

On:

Keď som videl slzy radosti v jej tvári, mohol som sa len usmievať. Pri vystupovaní z lietadla sa obzerala na všetky strany a dobre, že nezačala jačať od radosti. Dobre som sa na nej zabával aj cestou do hotela, bola doslova nalepená na okne taxíka, ktorý nás viezol. To jej úprimné nadšenie.. Keď sme prišli do apartmánu, len sme zložili batožinu, hneď ma schmatla za ruku a museli sme ísť von. Bývali sme len kúsok od Eiffelovky a mali sme na ňu priamy výhľad z balkóna, no museli sme sa k nej ísť aj prejsť. Poskakovala ako pojašená a ja som si ju celý čas fotil. V Paríži som síce bol už viac krát, ale nikdy som si to neužíval tak, ako teraz s ňou. Musel som ju brzdiť, lebo ona by za jeden deň dokázala prejsť úplne všetko, toľko mala energie. "Zlatko, budeme tu ešte sedem dní, šetri si trošku tie prechádzky.."