Ona:

Počula som šum a zmes hlasov. Chcelo sa mi kričať, no nedokázala som zo seba  dostať ani hlások. Potom si už nepamätám nič. Prebudila som sa v nemocničnej izbe, z tela mi trčali hadičky a prístroje pípali. Rozplakala som sa. Sabbie, vitaj späť v realite.

On:

Keď ju priviezli do nemocnice a ošetrovali ju, poslali ma preč, aby mohli urobiť všetky opatrenia. Napojili ju na prístroje, merali tlak, pulz.. Sadol som si na chodbe na stoličku a schoval som si tvár do dlaní. Nemal som ju odtiaľ brať, ani keď veľmi chcela.. Nič z tohto by sa nebolo stalo.. Keď doktori vyšli, povedali mi, že je stabilizovaná, ale mala by odpočívať a čo najskôr sa vrátiť domov. Je mi to jasné.. Potichu som vošiel do izby a sadol som si do kresla, asi meter od jej postele. Keď sa pohla a otvorila oči, okamžite som sa vystrel a natiahol ruku k tej jej, z ktorej trčali hadičky.

Ona:

Chcela som vysloviť jeho meno, keď som ho vedľa seba zbadala, no nemohla som. Mala som niečo v ústach, čo mi pomáhalo dýchať. Bezradne som ho pohladila po ruke palcom. Cítila som sa ako keby mám moje telo tisíc rokov a nevládala som s ním pohnúť.

On:

Postavil som sa z kresla a prešiel k nej. Sadol som si na kraj postele a pobozkal jej ruku. "To bude dobré zlatko, vrátime sa domov a tam ti pomôžu.." zašepkal som.

Ona:

Stisla som mu ruku. Toto bola najhoršia chvíľa v mojom živote. Určite na mňa nebol pekný pohľad, bolo mi na nič  a nemohla som sa s ním ani rozprávať, s jediným človekom, ktorému na mne záleží.

On:

Nemohla sa so mnou ani rozprávať. Prístroje mala dokonca aj v ústach, vraj sama nevládala ani dýchať. Nechce sa mi veriť, ako nám bolo dobre a odrazu, ako blesk z jasného neba mi odpadla v náručí. A to som nevedel, že to je len slabý odvar, začiatok všetkého, čo ešte len príde..

Ona:

Nechápala som ako ma chcú dostať domov. Veď nemôžem ani sama dýchať.. Možno by som to brala lepšie, keby sa nemusím pozerať na Liamovu utrápenú tvár.

On:

V nemocnici tu vo Francúzsku musela ostať tri dni. Práve tie, ktoré sme spoločne mali stráviť vyvaľovaním v Saint Tropez..  Pobalil som nás oboch, vlastne sme si ani poriadne nestihli vybaliť veci, a Sabbie naložili do vrtuľníka, ktorý slúži ako preprava zahraničných ťažkých prípadov do svojej krajiny. Samozrejme, dovolili ísť aj mne, aby som ju sprevádzal. Celý čas som ju držal za ruku a nebol som ochotný ju pustiť ani na sekundu. Už nech sa to skončí.. Nech rýchlo vyzdravie, dal by som za to čokoľvek..

Ona:

Let som nevnímala. Nevnímala som veľa vecí, dávali mi nejaké tabletky od bolesti. Bolo to strašne ako keby som už ani poriadne nežila. Dala som sa nejako dokopy až keď som bola už v nemocnici v New Yorku. Chudák Liam kvôli mne ani nešiel domov. Je mi ľúto hlavne jeho ako kvôli mne trpí, no nemôžem mu to ani povedať. Keď som sa prebudila, bola som v izba sama a na nočnom stolíku som mala papier a pero, náš dorozumievací spôsob s Liamom. Z infúzie mi tiekli raňajky. Toto bude super deň..