On:

Keď sme prišli do New Yorku, okamžite bola v nemocnici a bolo to ešte horšie, ako v Paríži. Okamžite jej spravili ďalšiu terapiu a nasadili jej hadičky a lieky so všetkým možným svinstvom, ktoré by malo liečiť. Sedel som pri nej celý deň a neprebrala sa. Ráno som sa šiel porozprávať s doktorom, povedal, že výlet jej neprospel, aj keď sám pred pár dňami tvrdil, že si môže užiť niekoľko dní voľna. Vraj sa jej stav rapídne zhoršil a ani lieky veľmi nezaberajú.. Keď som sa vrátil do izby, mala otvorené oči a v rukách papier a pero. Pousmial som sa a stisol som jej ruku. "Dobré ráno, zlatko." 

Pousmiala sa a na papier s námahou napísala: Veľmi ma bolí, že sa trápiš. Prečítal som si, čo bolo na papieri a uprel som na ňu pohľad. "Netrápim sa. Chcem ti pomôcť, urobím pre to čokoľvek. To, že som tu s tebou je to najmenej. Nemíňaj si sily ani náplň v pere na takéto nezmysly."

Ona:

 Znova som vzala papier a horším škrabopisom ako v škole som napísala: Zachránil si mi život... Papier som mu podala s úsmevom, lebo som vedela, že plakať sa mi už neoplatí. Mala som v živote to šťastie, že som stretla tohto výnimočného chlapca, ktorý mi dokázal, že na svete existujú aj dobrí ľudia.  Dokázala som sa do neho zaľúbiť veľmi rýchlo, pretože tak milého chlapca som ešte nestretla. Veľmi mi pomohol a stále mi pomáha, preto mi je veľmi ľúto, že je smutný. Papier som znovu zobrala  a dopísala som: Nechcem, aby si plakal, prosím ťa usmievaj sa. Len vďaka tebe som prežila všetko po čom som túžila. Si môj anjel a anjeli neplačú.

On:

Tie slová, ktoré som čítal na papieri mi nahnali slzy do očí. Viem, vravela mi, že predtým nemala nejakých dobrých kamarátov, dokonca ani chlapca, nevlastná mama ani sestra ju nemali radi.. Ja ju milujem a nechcem, aby písala takéto veci, pretože ešte nie je koniec. Chcel som namietnuť, no vzala mi ho a znova naň niečo písala. Po jej ďalších slovách som ju objal najpevnejšie, ako to v danej chvíli šlo. Vraj anjel.. Keby som ním bol, nedovolil by som, aby sa jej stalo čosi takéto.. "Miláčik.. Budeš ešte dlho so mnou, však? Nenecháš ma tu len tak.." pozrel som na ňu.

Ona:

Utrela som mu slzy a akonáhle som to spravila, vytryskli z mojích očí. Na papier napísala: Ty nikdy nebudeš sám, ja budem stále s tebou a budem ti pomáhať, tak ako si pomáhal ty mne. Len sa trápim a ty ešte viac..A to ma bolí ešte viac ako tá odporná hadica v hrdle.

On:

 Aj keď slzy utrela, začali prúdiť ešte rýchlejšie a vo väčšom množstve, Nedokázal som ich zastaviť.. "Nie, nedovolím ti to. Budeš so mnou tu, vyliečiš sa, uvidíš, dokážeš to, si predsa silná. Moje silné dievča.."

Ona:

Pritúlila som si ho k sebe a v tej chvíli mi som si priala zostať tu s ním, no vedela som, že tento boj nevyhrám. Veď mi postupne všetko prestáva fungovať. Hladila som ho a objímala, keď plakal, bolo to pre mňa ako keby ma bodali za živa.

On:

 Uvedomoval som si, že mojím plačom jej robím ešte horšie, no zastaviť sa to nedalo. Slzy mi po lícach stekali samy. Nakoniec som to však nejako ovládol, utrel si líca a silno ju chytil za ruku. "Urobíme, čo sa bude dať." sľúbil som jej.

Ona:

Nevládala som už odpisovať.. Iba som ho držala za ruku, hlavu si opierala o jeho a aj keď som vedela, že už to dlho trvať nebude, bola som šťastná. Bola som šťastná, že som mala tú česť spoznať túto výnimočnú osobu.