Ona:

"Prečo tak skoro? Ponáhľaš sa?" chytil ma za ruku a pozrel na mňa.  

"Nechcem aby to bolo doma podozrivé, väčšinou nikam nechodím." očkom som pozrela na naše ruky.    

"Tak.. aspoň ťa zaveziem. A.. čo zajtra?" spýtal sa a podišiel trošku bližšie.  

"Ak máš čas.." povedala som nervózna z jeho blízkosti.  

"Jasné, že mám. A ak chceš, môžeme sa stretnúť aj v pondelok, ale na koncerte."  

"Veď by ma tam ani nepustili.." zasmiala som sa.

"Pustili. Vybavím ti lístky?"

"Budem tam sama.."

"Nemáš nikoho, koho by si zobrala?" Pokrútila som hlavou. "Tak.. budeš s El, Louisovou frajerkou. Zajtra ťa s ňou zoznámim, ak chceš, je to milá baba." 

"Keď a neviem.." zúfalo som sa uškrnula. 

"Prosíím.." pristúpil ešte bližšie, tesne ku mne. 

"Čo sa to deje? V živote by o mňa nikto nezakopol a teraz ty.. Je niekde skrytá kamera?" uškrnula som sa. 

"Kde by mala byť?"  

"V strome?"   

"Tak to ťažko. Prečo ti príde také divné, že sa o teba niekto zaujíma?" 

"Lebo je to prvý krát za 16 rokov?" 

"Už bolo načase." usmial sa a chytil mi aj druhú ruku.  

Usmiala som sa a pozrela mu do očí. "Tak.. ďakujem za pozornosť?" zasmiala som sa.  

"Ďakujem za pozornosť? To malo byť divadlo?" zasmial sa.  

"Áno.. Ďakujem, ďakujem." začala som sa klaňať smerom k stromu.

On:

Zasmial som sa. Naozaj som nečakal, že by mohla byť takáto.. Veselá, vtipná a dokonca, možno by sa niekto zasmiala, ale je aj pekná. "Tak čo s tým zajtrajškom?" 

"Stretneme sa tu?"   

"Tu? Neprídem znova po teba?"  

"Ako chceš.. Ale čo ak ťa so mnou odfotia? Budeš mať hanbu." 

"Hanbu? Nie, rozhodne nie. Prečo sa stále podceňuješ?" 

"Nepodceňujem sa, ale máš na viac."  

"Myslíš niekoho, ako je tá tvoja sestra? Áno, pekná možno je, aj keď len trochu, ale tá nemá povahu pre mňa. S tebou mi je dobre.."  

"Ale ja nie som pekná." zasmiala sa.  

"Si. Len o tom asi ešte nevieš." uškrnul som sa a bez ďalších váhaní som ju pobozkal. Nech je to skoro, nech ma pošle do riti, ale chcel som to spraviť. Nedal som jej silný, ani vášnivý bozk, iba jemný dotyk pier, ale aj to bolo niečo.. "Tak čo, ešte stále si podľa teba uťahujem?"

Ona:

Ani som nestihla zavrieť oči, ani som ho nestihla objať okolo krku, tak ako som si to vysnívala a stalo sa to. On si zo mňa asi ozaj robí srandu. Nezmohla som sa ani na slovo. Iba som na neho pozerala a držala ho za ruky. "Tak..asi nie.." povedala som ticho. 

"Jasné, že nie. Si pekná, Sabbie. A mne sa páčiš."    

Usmiala som sa a asi prvý krát v živote som tomu začala aj veriť. "Aj ty sa mi páčiš. Veľmi."  

"Takže sa viac nepodceňuj. Myslím to vážne.."  

Silno som ho objala. "Ďakujem.."   

Pobozkal ma na líce. "Tak, ideme ešte niekam?"

"Ak sa mám priznať, tak domov sa mi teraz moc nechce." usmiala som sa.  

"Tak poď so mnou na hotel. Chalani vypadli, môžeme nerušene oddychovať." zasmial sa. 

"Myslíš, že je to dobrý nápad?" 

"Prečo myslíš, že nie?" 

"Len sa pýtam."  

"Jasné, že je. Nikto na to nepríde, neboj sa."  

"Takže nechceš, aby na to niekto prišiel." drgla som do neho, keď som si išla po tašku s foťákom.

"Nie, o to nejde, len nechcem priveľa zbytočných otázok.." 

"Ja chápem." usmiala som sa.   

"Len som chcel uviesť veci na pravú mieru." zasmial sa. "Ale ak chceš pred sebou aj ty zástupy novinárov, tak to poviem."  

"Nie vďaka..“   

"No vidíš." zasmial sa.