5 :)

Ona:

Bola to nádherná noc a krásne ráno, keď som sa zobudila vedľa neho. Spinkal ako anjelik. Pritúlila som sa k nemu a znova som zaspala. Keď som sa znova zobudila, Niall už vedľa mňa nebol. Bolo už jedenásť hodín, tak som vstala z postele, obliekla som sa a išla som do kúpeľne. Od otca som si našla smsku, že dnes večer musím pretože Sandra, jedna čašníčka, ochorela a nemal ju kto zastúpiť. Nevadilo mi to, nejako som nad tým nerozmýšľala. Niallovi som povedala, že musím robiť  a ani on veľmi neprotestoval. Neskôr som zistila prečo. Keď sme sa rozlúčili, išla som sa domov osprchovať a nachystať. O pol ôsmej som nasadla to auta a zamierila do Camdenu. Vonku už bola tma, no z baru na ulicu svetlá nesvietili. To bola prvá divná vec, čo sa mi nezdala. Keď som prišla bližšie, zistila som, že ani vnútri sa nesvieti a nie je odtiaľ počuť žiadnu hudbu. Tak to bolo už poriadne divné. Odtiaľ predsa vždy počuť hudbu. Prvé čo ma napadlo, bolo, že je tam nejaký zlodej, všetci sú poschovávaní pod stolmi a čaká, kým mu otec donesie peniaze z trezoru. Ako taký debil som stála pred dverami a rozmýšľala, či mám vstúpiť. Vonku pobehovalo veľa ľudí, ak na mňa ten psychopat vystrelí, hádam mi niekto zavolá záchranku. Teraz sa za tie myšlienky, strašne hanbím, veľmi rada si vytváram podobné scénare. Vtedy som úplne zabudla na svoje narodeniny. Prižmúrila som oči a otvorila dvere. Prvé, čo som počula nebol výstrel z pištole, ale otvorenie šampanského, trúbky a hromadné zakričanie. "Všetko najlepšie!!"

On:

Včerajšia noc sa teda rozhodne zapíše do histórie. Dnes ráno sme si dali spoločné raňajky a rolúčili sa dlhými bozkami. Neskôr, keď už Vivi bola doma som zašiel do baru. Stretol som sa s jej otcom, chcel som sa s ním porozprávať o všetkom, čo je medzi Vivi a mnou. Najprv sa netváril veľmi nadšene, no postupne asi pochopil, že aj keby bol proti, na našom vzťahu to nezmení nič, aj keď sme spolu len krátko.. Pomáhal som s prípravami na večernú oslavu. Jej otec ma o to poprosil, požiadal ma, aby som ostal a dokonca sme si začlai tykať, vlastne mi to navrhol on. Myslím, že je to fajn chlap, jeho začiatočný postoj som chápal, ale myslím, že si budeme rozumieť. Keď sa blížila hodina, keby sa mala Vivi vrátiť, všetko sme pozhasínali a vypli, aby sme ju mohli prekvapiť. Keď otvorila dvere, všetko sa rozžiarilo, ľudia sa rozkričali, šampanské buchlo. "Všetko najlepšie!" znel zborový pokrik a každý jeden chcel oslávenkyni osobne zablahoželať a vybozkávať ju, ja som sa teda na rad dostal ako jeden z posledných. Usmial som sa na ňu, jemne a s láskou ju pobozkal a zopakoval to, čo som jej už povedal dva krát. "Všetko najlepšie. Ľúbim ťa, láska." objal som ju.

Ona:

Bola som taká prekvapená, že zo začiatku som nechápala, čo sa deje. Všetci ma začali objímať a blahoželať mi. Boli tam všetci moji kamaráti, otec a aj Niall. Vlastne celá moja Brazílska a už aj Írska rodinka. "Ty si o tom vedel?" pozrela som na Nialla, keď mi prišiel zablahoželať. 

"Dozvedel som sa o tom dnes poobede." zasmial sa. Z vrecka vytiahol darček, malú podlhovastú ozdobnú škatuľku a s úsmevom mi ju podal.  

"Samozrejme, hlavne že darček si kúpiť stihol.." pokrútila som hlavou a pozrela som na neho. "Som rada, že si tu. Ľúbim ťa." usmiala som sa a pobozkala som ho.  

"Stihol, chcel som ti ho dať buď dnes, keď by som ťa prišiel pozrieť, alebo zajtra no a keďže som prišiel dnes.." pobozkal ma na líčko. "Aj ja ťa ľúbim. Dúfam, že sa ti bude páčiť."  

Otvorila som škatuľku a zbadala najkrajšiu retiazku akú som videla. Jemná, strieborná a so srdiečkovým príveskom. V srdiečku boli písmená N a V, prekrížené cez seba. Spolu to vyzeralo veľmi pekne. "To je krásne." usmiala som sa a znova som ho pobozkala. "Ďakujem."    

"A ešte mám jeden darček." usmial sa na mňa.

"To nemyslíš vážne.. Chceš ma nahnevať?" 

"To by ma ani nenapadlo." zasmial sa. "Letíme do Brazílie. Pozajtra. Len my dvaja."  

Zostala som na neho pozerať ako vyoraná myš. Čo to povedal? Letíme? Do Brazílie? Pozajtra?? "Čo?" spýtala som sa takmer šeptom.  

Na mojom výraze sa musel zasmiať. "Pozajtra spolu letíme do Brazílie. Chcela si tam predsa ísť, nie?"  

Pozrela som sa na otca, ktorý stál kúsok od nás a usmieval sa. Zrejme o tom vie a súhlasí..Tak toto je moc. Na Niallovu otázku som neodpovedala. Rozplakala som sa. Toto by mi nenapadlo ani vo sne.  

Úsmev sa mu vytratil z tváre a privinul si ma k sebe. "Zlatko, ak tam nechceš ísť tak to zruším.."   

Objala som ho a položila som si hlavu na jeho plece. "Chcem tam ísť ..najviac na svete, len som nečakala, že to bude tak skoro...Neverím tomu."  

"Sľúbil som ti to predsa. Tak tomu rýchlo uver a hneď zajtra sa začni baliť. Teraz poď, ideme oslavovať." Zasmial sa, vzal ma za ruku medzi ľudí.