Ona:

Práve som balila posledné veci, keď sa zobudil Niall a prišiel ku mne. "Dobré ráno." pousmiala som sa. Dobré? Bolo to hrozné ráno, opúšťame Brazíliu, môj ozajstný domov a ešte k tomu hento..Super nálada. 

Videl, že ten úsmev je len naoko. Povzdychol si a objal ma. "Miláčik, s týmto si poradíme, neboj sa. Vyriešim to.."

"Veď hej.." objala som ho, no z očí sa mi znova vykotúľali slzy ako hrachy. "Keď mne to je tak ľúto..Videl si tie veci, čo píšu vaše fanúšičky?" pri poslednom slove som prstami naznačila úvodzovky a utrela som si slzy. "Veria tomu, všetci veria tomu, že som len obyčajná šľapka. To nie je bohviečo."  

"Lebo videli len jeden obrázok, ľudia sú poverčiví. Viem dobre, čo píšu, už ma to pár krát sklamalo, nie je to nič nové.. Nevšímaj si nič také, dobre? Ja ťa ľúbim a oni sa starať nemusia.." pohladil ma po vlasoch a pobozkal. 

"Aj ja ťa ľúbim." silno som ho objala. "Budem mi to tu chýbať." šepla som.  

"Vrátime sa sem. Pre teba sa naučím aj po portugalsky a môžeme sa sem aj nasťahovať." 

"To ti nemôžem urobiť zlato, veď aj ty máš svoj domov a prácu. A ani otca tam nemôžem nechať samého." uhladila som mu jeho blond vlasy.   

"Ale snáď raz.." usmial sa. "Vrátime sa sem. Na dlhšie.." 

Usmiala som sa a chytila som ho za ruku. "Choď sa nachystať, pôjdeme sa najesť."  

"Nie som hladný. Radšej poď so mnou do sprchy." uškrnul sa.  

"Ty máš fakt úpal, keď nie si hladný." priložila som mu ruku na čelo a naschvál ignorovala jeho druhú vetu.

"Tak teraz mi veľmi nechutí. Radšej by som niečo iné.." zasmial sa a vzal ma na ruky. 

"Niečo iné?" musela som sa zasmiať. 

"Na teba." uškrnul sa.   

"Keď raz začneš, nemôžeš prestať, čo?" smiala som sa. 

"Asi nie." zasmial sa. "Kto by pri tebe mohol." odniesol ma do kúpeľne a tam ma rýchlo vyzliekol zo šiat.   

So smiechom sme sa povyzliekali a vliezli do sprchy. Ten krém včera Niallovi pomohol a pekne zhnedol. V sprche sme...chvíľku pobudli, obliekli sme sa a išli dole na raňajky. Musím uznať, že som trochu zabudla na náš problém. Najedli sme sa a ešte sme na pár hodín išli na pláž. Vyšantili sme sa, boli sme aj na skútri, chvíľu sme sa poopekali, dali sme si zmrzlinu a išli sme sa prezliecť a zobrať si veci. Od hotela nás na letisko odviezol taxík. Celú cestu som pozerala von oknom. Niekde tu sa potuluje aj moja "mama". Bližšie som k nej ešte nebola a aj keď ju neuznávam ako svoju mamu, je to zvláštny pocit.

On:

Vivi na celú tú frašku asi zabudla, celý deň sa bavila a smiala a ja som sa tešil s ňou. Večer, keď sme sa viezli na letisko bola znova nelepená na okne. Chytil som ju za ruku a usmial sa. Prešli sme letiskom, kde teraz bolo kopec novinárov. Nechápem, kde sa tu nabrali, ako na toto prišli?! Silno som Vivi chytil za ruku, potom som si ju pritiahol k sebe a objal okolo pása. Nech vedia, že je to moje dievča, nie žiadna štetka, ako písali. Nevšímal som si ich, neodpovedal na ich otázky a prešiel aj s ňou nejakým zázrakom cez nich až do lietadla.

Ona:

Na letisku som neverila vlastným očiam, keď sa na nás nahrnula kopu novinárov. To sa sem trepali iba preto? To vážne? Sklonila som hlavu, Niall ma objal, no ja som sa vôbec necítila dobre. Boli fakt otravní, jeden sa postavil rovno pred nás. Tak toto je priveľa..Kým sme sa nedostali ku kontrole, nemohli sme sa ich zbaviť. "Neviem, či si na toto zvyknem." pozrela som na Nialla, keď sme čakali na kontrolu.

On:

"Časom sa ich naučíš ignorovať." pobozkal som ju do vlasov. Nastúpili sme do lietadla a usadili sa na svoje miesta pri seba. Stisol som jej ruku a usmial sa na ňu. "Nech vedia, že ty si moja priateľka. Nie to, čo si mysleli.." V lietadle sa už o tom nechcela rozprávať. Oprela si o mňa hlavu a lúčila sa s večernou vysvietenou Brazíliou. Budeš mi chýbať, ale ešte sa uvidíme, sľubujem, pomyslela si.

Ona:

Celý let som bola hore, nedalo sa mi zaspať, zato Niall aj keď sa snažil nezaspať,aby mi robil spoločnosť, potom spal ako bábätko. Musela som ho ja zobudiť, keďsme pristávali. Bála som sa toho, čo nás na letisku v Londýne bude čakať. Alebo kto nás tam bude čakať. Okrem môjho otca samozrejme. Keď sme si vyzdvyhli batožiny a vyšli von po kontrole občianskych, rozbehli sa k nám foťáky, len tie som vnímala. Kúsok ďalej som zbadala otca a rozbehla som sa k nemu. U neho som čakala ochranu pred týmto bláznovstvom. Vie ako to je, verí mi. Silno som ho objala, Niall zostal pozadu, ani som si nevšímala, čo robí, kým ma otec neupozornil. Niall sa s nimi rozprával, vlastne kričal na jedného z nich a potom mu jednu aj vylepil. Nialla síce nepoznám dlho, nahnevaného som ho nevidela, no ani vo sne by ma nenapadlo, že sa vie takto nahnevať. Ten novinár to musel poriadne prehnať, ani nechcem vedieť čo povedal.