Ona:

Niall nahnevane prišiel k nám. Nepýtala som sa, čo sa stalo, pozdravil sa s otcom a vyšli sme von. Celé to bolo  divné,  čakal na neho Liam,ktorý zo začiatku nadšene kýval, potom však pochopil, že je niečo zlé a prestal,  Niall sa totiž ani poriadne nerozlúčil. Povedal len ahoj a dovidenia a odišiel k autu. Sklonila som hlavu a nasadla som do auta. Bolo mi do plaču, Niall zajtra odchádza do Ameriky a ani sa poriadne nerozlúči, museli ho poriadne nahnevať, ale aj tak. Videla som cez sklo ako niečo zúrivo Liamovi vysvetľuje a ten ani nenaštartoval len ho počúval s divným výrazom v tvári. Nechápavým a prekvapeným zároveň. Keď sa Niall pozrel smerom k nám, rýchlo som odvrátila pohľad. Týmto nahneval on mňa. Ako keby mi dal na rovinu najavo, že mu robím len problémy. Na druhej strane je to tak..Nebyť mňa, má pokoj. Otec celú cestu nič nehovoril, čo prekvapilo zas mňa. Čakala som, že bude komentovať prečo sa so mnou nerozlúčil, no on bol ticho. Teda..ohľadom toho. Opýtal sa pár viet ako bolo, potom mi dal pokoj. Zavrela som sa do izby a vybalila som sa. S plačom. Keby aspoň nešiel zajtra preč..Tak najskôr sa mi dostane pod kožu a potom sa takto zachová? Snáď to nie je len moja vina, že nás otravujú tie novinárske svine, alebo hej? Čo mu povedali, prečo mu vylepil? Zapla som nachvíľu internet, kde už toho bolo plno. Teraz sa do mňa púšťajú už všetci. "Čo si to s ním urobila?, Daj mu pokoj ty kurva, Umri , Nechaj ho na pokoji, Všetci ťa nenávidíme, vypadni a nevracaj sa.." Zrušila som si svoj profil na twitteri aj na facebooku. Toto naozaj nepotrebujem. Až teraz som si uvedomila aký sú ľudia povrchní. Zaklapla som notebook a vtedy mi zazvonil telefón. Niall. Nezdvihla som. Išla som sa osprchovať a ľahnúť si do postele. Síce bolo sedem hodín ráno, no ja som bola totálne unavená.  Telefón vyzváňal, tak som ho vypla. Toto nezvládnem. Ľúbim ho, ako ešte nikoho predtým, no toto naozaj nezvládam. A aj keď toto nie je najlepší koniec niečoho tak krásneho, pokračovať v tomto nemôžem. Nemôžem. Nenávidí ma toľko ľudí ..Chcú, aby som umrela. Toto je priveľa.

On:

Odchod z Brazílie si každý predstavoval inak. Nie tak, že nás na letisku budú čakať paparazzi a novinári a pýtať sa otázky, ktoré ani zďaleka nie sú na mieste. Jeden ku mne priskočil hneď po vystúpení z lietadla s mikrofónom a otázkou: "Niall, bolo to vtedy len na jednu noc a toto bola jej odmena, alebo ste si ju prenajali až na týždeň?" pozeral na mňa kľudným pohľadom a otrčil mi mikrofón. Tak toto.. toto prekročilo všetky medze, všetky hranice slušnosti. Začal som hulákať, vykrikovať im, nech sa mi stratia z očí a nech nepchajú nos tam, o čom nič nevedia a ako čerešničku na torte som tomu odvážlivcovi vrazil poriadnu päsť, vzal svoj kufor zo zeme a namosúrene odkráčal preč. Vivi stála kúsok ďalej so svojím otcom, pozdravili sme sa, vzali batožinu a šli rýchlo preč. Čo najďalej od tých prijebaných hláv tam vo vnútri. Úplne mi zničili náladu, nemal som na nič chuť. Aj Liamjovi zmizol úsmev z tváre, keď nás videl. Vivi aj jej otcovi som sa len pozdravil a nastúpil do auta, nech som čo najskôr preč. Liam sa ma spýtal, čo sa stalo a ja som mu to začal vysvetľovať: "Ešte si nevidel to, čo o nej napísali? Vraj je to štetka na jednu noc a teraz sa ma jeden kokot spýtal, či som si ju zaplatil až na týždeň." Vriskal som a do očí sa mi tisli slzy. Liam až zbledol. A ja som bol sám zo seba prekvapený.. Otočil som sa na Vivi, no tá sa radšej schovala do auta a aj s otcom odišla. Liam tiež naštaroval a šli sme domov. Dnes je náš posledný deň, no nedopadol  tak, akoby sme chceli.. Doma som hodil tašky do rohu a vyreval sa do vankúša v Liamoverj spoločnosti. Prečo to musí byť takto.. Po hodine súvislého plaču som vzal telefón a posnažil sa jej zavolať. Viem, že som spravil chybu teraz na letisku, a chcem ju napraviť. Nedvíhala, potom si dokonca vypla telefón. Nechce sa so mnou baviť.. No ja jej to musím vysvetliť. Poutieral som si oči, prezliekol sa a šiel som k nim. Nikto mi neotváral, až nakoniec vyšiel jej otec. Neochotne, ale predsa ma pustil dovnútra. Utekal som hore schodmi a zaklopal na dvere jej izby. "Vivi.. otvor mi, prosím. Mrzí ma, čo som spravil.."

Ona:

Snažila som sa zaspať, no nedalo sa. Napriek tomu, že som bola strašne unavená, nespala som dlhšie ako desať minút. Nakoniec som to vzdala, pustila som si hudbu a zakrútená v perine, držiac malinkého psíka, ktorého mi Niall dal v Brazílii, som si znova poplakala. Nikdy nebudem posudzovať ľudí, podľa toho, čo sa o nich hovorí. Nikdy. Tak veľmi to bolí...Zdalo sa mi, že som počula buchot, vybrala som si sluchátka. Niekto mi klopal na dvere. Niall. Vyliezla som z postele, mala som na sebe iba pyžamo, vlasy som mala strapaté a oči červené. Chvíľku som stála pri dverách, počúvala jeho zúfalý hlas a klopanie. Keď som započula, že plače, dlhšie som to nevydržala, otvorila som dvere. Niall tam stál, pozeral na mňa pohľadom, ktorý mi trhal srdce a chcel mi to tak rýchlo vysvetliť, že len habkal nezrozumiteľné slová. Pritiahla som ho k sebe a silno som ho objala.

On:

Stál som pri dverách, vyklopkával som, do očí sa mi vallili slzy a ja som nevedel, ako ich zastaviť. Mohla to spraviť jedine ona, no radšej mala dvere zabuchnuté a nereagovala na mňa. No nevzdával som sa.. Zrazu sa svede otvorili, Vivi si ma pritiahla k sebe a objala. Zavrel som oči, pritúlil sa k nej, omotal jej ruky okolo pása a vzlykal do jej ramena. Už ani ja som to nezvládal, nehovoriac ešte o tom, ako muselo byť jej..

Ona:

Tak veľmi ma bolelo, že plakal. Chcela som to skončiť, naozaj som chcela..ale ja ho ľúbim. Nedokážem to. Namiesto toho som ho objímala a upokojovala. Aj keď by som sama potrebovala upokojiť.