On:

"Tak toto si prehnal... Na." hodila na stôl letenku previazanú červenou stužkou, ktorú kúpila a odišla.  

"Prehnal? Čo som prehnal? Nie je to náhodou tak?" vstal som od stola a vybehol som za ňou von. 

"Ty si to vážne myslíš??" otočila sa ku mne so slzami v očiach a čakala na moju odpoveď.  

"Ja neviem, čo si mám myslieť.. Ale keď.." povzdychol som si a utrel si líce, na ktoré sa mi skotúľala slza. "Choď tam, ja pôjdem tam. Obaja máme asi na pláne niečo iné.."

Ona:

"Ty si žiješ svoj sen, prečo to nedovolíš aj mne? Prečo sa za to musíš na mňa hnevať? Chcem to skúsiť. Chcem to skúsiť tam, odkiaľ som." rozhodila som rukami a už som sa musela otočiť na odchod, pretože mi bolo strašne do plaču. Tak veľmi som sa tešila, že mu to poviem, tešila som sa na jeho radostnú reakciu, že som vôbec nebrala na vedomie, že to môže prijať aj inak. Očakávala som veľa..priveľa..

On:

Nechal som ju, nech ide, viac som jej nepovedal. Sadol som si na trávu a nechal si líca zaliať slzami. Nechcel som jej to pokaziť, ale neviem, či to stojí zato, aby sme spolu neboli. Možno takto bude šťastnejšia, keď bude doma, robiť to čo ju baví. Možno raz si k sebe znova nájdeme cestu. No teraz to nebude a s tým sa musím zmieriť..

Ona:

Všetko je na nič. Takto to vôbec nemalo byť. Išla som kúsok pešo, kým po mňa prišiel taxík. V živote som nebola takáto smutná. Veď toto môže byť naozaj..koniec. Niall sa neozval a neozvala som sa ani ja jemu. Celý týždeň. Možno to tak bude lepšie, zjavne si nerozumieme až tak dobre, ako som si myslela. V ten večer na mňa dosť vyletel, nevedela som, že si aj on niečo naplánoval, nespravila som to naschvál, ale zrušiť by som to nezrušila. Je to pre mňa obrovská príležitosť. O týždeň som sa teda rozlúčila s otcom a nasadla na lietadlo. Bolo to dosť ťažké odchádzať s pocitom, že sme sa s Niallom ani nerozlúčili. Napokon už spolu asi ani nie sme. Za tie dva mesiace si určite nájde niekoho iného. A bude šťastný. Oveľa šťastnejší než so mnou. Toto jediné ma prvý týždne upokojovalo. Nádherná Brazília mi pomáhala, samba ma upokojovala, ľudia boli veľmi milí a nachvíľu sa mi na to všetko aj podarilo zabudnúť, no nebolo to ono..Dokonca som ochorela, teda aspoň som si to vtedy myslela. Bývalo mi zle, bolievala ma hlava a raz som počas tancovania normálne odpadla. No a vtedy sa to pokazilo ešte viac. Keď som sa prebrala, poslali ma k doktorovi, no a ten mi oznámil, že som tehotná. Jasné, že som musela povedať pravdu, nemohla som tancovať.. tehotná. Som v ôsmom týždni. No a jasné, že ma vymenili za inú tanečnicu a o pár dní som už letela naspäť do Anglicka. Ponížená. Vymenili ma, nebola som tam ani celý mesiac. Kvôli necelému mesiacu som sa vzdala lásky svojho života. Navyše som tehotná, no vôbec ma to neteší. Čo bude ďalej? Mám mu to povedať? Ale ako? "Ahoj Niall prepáč, že volám, ale som tehotná?" Ocitla som sa v hrozne situácií. Otcovi som musela povedať pravdu. Bol na mňa strašne nahnevaný, v podstate som dopadla tak ako on. Sama a s dieťaťom, aj keď to moje ešte nie je na svete. Nakričal na mňa, tresol dverami a odišiel. Ja som zostala sedieť v kresle a strašne som sa rozplakala..Všetko sa mi rozpadlo pred očami v tak krátkom čase. Najmenej celý mesiac môžem rozmýšľať, čo bude ďalej. Teraz mu to určite nepoviem, až keď sa vráti, aj keď neviem ako.  Stal sa zo mňa niekto úplne iný. Bola som bez nálady, v práci som robila veľa chýb, všetci sa na mňa sťažovali, otec sa za mňa hanbil..Dospelo to do štádia, že mi dal "výpoveď". Tiež ma vymenil ako a ma vymenili v Brazílií. No a aby toho nebolo málo, napokon ma vymenil aj Niall. Keď sa darí tak sa darí. Tak sa to hovorí, však? Chcela som mu to povedať, keď sa vráti, no teraz by som mu tým znova len pokazila život. Začal si s ďalšou celebritou, nejakou americkou speváčkou či herečkou, asi oboje. Bol toho plný internet. Dokonca aj fotky..Bolo to strašné, pozerať sa na ne, aj keď Niall na nich vyzeral šťastný, hrozne som žiarlila. Stále ho ľúbim a teraz, keď mám v sebe jeho bábätko, ešte viac..Ale čo mám robiť? Ak mu to poviem a uvidia nás spolu, novinári ho zožerú. Bruško už len tak ľahko nezakryjem. Bola som zúfalá, no náhoda to vyriešila za mňa aj keď nie zrovna najlepším spôsobom. Bola som v nemocnici na kontrolu a keď som vychádzala, narazila som na Liama. Ten sa mi ani nepozrel do očí, no na brucho. Pozdravil ma, zrejme nevedel čo povedať, niečo zahabkal, že ide na kontrolu a obišiel ma. Ja som sa chvíľu obzerala, či neuvidím Nialla, ale nie..Ten tu nebol. Vrátila som sa domov a v ten deň sa mi podarilo presvedčiť otca, ktorý sa so mnou ako tak začal baviť, aby som mohla aspoň pomáhať v bare. Doma by som sa zbláznila. Slzy mi v presviedčaní rozhodne pomohli, no falošné vôbec neboli. Keď ma konečne objal, po troch mesiacoch ma konečne niekto objal, nevládala som od plaču stáť na nohách. "Prepáč mi to ocko, prosím ťa.." vzlykala som . "Nechcela som, aby si sa za mňa hanbil. Nikdy som to nechcela.." otec ma len silno objímal a nakoniec sa mi tiež ospravedlnil.

"Ty mi prepáč, zlatko. Opustil som ťa, keď si ma najviac potrebovala. Nemôžem ťa stále porovnávať so mnou.. Pomôžem ti, sľubujem."