On:

Ani neviem, ako som sa dostal do auta a potom domov. Celý uplakaný som sa hodil do postele a nevyliezol odtiaľ najbližší týždeň. Dni sa vliekli, Vivi sa neozývala a ja tiež nie. Možno k sebe naozaj nepatríme.. Toto sa samozrejme hneď dostalo von, no ja som nemal náladu to komentovať. Jedinou oporou mi bol Liam. Keď sme odišli do Austrálie, trochu ma dal dokopy. Ale už to nie je to, čo to bývalo.. Nie je to tá pravá nálada, iba sa nejako držím nad vodou. Mesiac v Austrálii prešiel s pomocou chalanov a fanúšikov celkom normálne. Všetci však videli, že sa nesmejem, mávam výkyvy nálad a nie je to so mnou dobré. Lenže s tým nič nespravím, pretože medzi nami je koniec. Aspoň sa zdá, že sme to tak uzavreli.. Tých pár dní, ktoré sme strávili spolu boli nepochybne najlepšie v mojom živote. A po mesiaci sa ju pokúsila nahradiť Demi. Nie, nie sme spolu ako ozajstný pár, iba sa na verejnosti snažíme ututlať to, čo sa stalo predtým. Vlastne mi len pomáha a je mi oporou ako kamarátka a ja ju za to mám hrozne rád. Keď sme sa však vrátili domov, nebola tu ani ona, ani Liam, ani nikto iný pre mňa. Iba mama. Nasťahoval som sa k nej aj do postele, nechcel som byť sám a ona to chápala. Vysvetlil som jej ako to medzi nami bolo, aj keď len na chvíľu, no ona to pochopila. A jedného pochmúrneho dňa ma presvedčila, aby som jej aspoň zavolal. Ako sa jej darí v Brazílii, ako sa má.. Vzal som do ruky mobil, našiel v adresári jej číslo aj s fotkou a chvíľu váhal. No potom som stlačil zelené tlačítko a telefón začal zvoniť. Aj keď neviem, čo jej poviem.. chcem počuť jej hlas..

Ona:

Otec ma nechal pomáhať v bare, ale zakázal mi robiť namáhavé veci. Takže teraz sedím za barom a miešam drinky a večer ticho závidím Alessandre, ktorá tancuje na pódiu. Eduardo sa ma snaží rozveseliť, no ja ho nejako nevnímam. Tak to vyzerá takmer každý deň. Okrem nedele. Tú celú preležím v posteli. Tak isto som nič nerobila aj tú nedeľu, keď mi zazvonil mobil. Nič zvláštne, no keď som zbadala meno na displeji a vysmiatu fotku Nialla, zastavilo sa mi srdce. Zobrala som mobil z nočného stolíka a s hlbokým nádychom som ho zdvihla. Nedokázala som ani nič povedať, len som si ho priložila k uchu a z očí sa mi vykotúľali slzy.

On:

Zdvihla to. No nepovedala nič.. Počul som len jej dych. Nemohol som nič povedať, no nakoniec som zo seba vytlačil niečo ako prerývané "Ahoj.". Tak dávno sme sa nerozprávali..   

"Ahoj.." šepla a trhane sa nadýchla. Toto ma zabíja. Nie, takto to nejde. Niečo v mojom vnútri sa pohlo dopredu.. Toto nie je nijaký vzťah, na čom vôbec sme? Zrušil som telefonát, vytiahol zo skrine tašku a začal si baliť veci. Idem za ňou..

Ona:

Keď to zrušil, rozplakala som sa ešte viac a schovala som sa pod perinu. Už ma neľúbi...na druhý deň som pozbierala všetky veci, ktoré mi ho pripomínali, dala som ich do škatule a schovala. Raz jej ich ukážem, áno, bude to dievčatko, dnes mi to povedali. Bola som doma sama a tak som spravila niečo na obed, trošku som upratala a pustila som si telku. Vôbec som ju nevnímala, no ticho v dome mi nepomáhalo. Niekto zazvonil na dvere. Ťarbavo som vstala z gauča a išla som otvoriť. No keď som tie dvere otvorila a zbadala Nialla, myslela som, že som zase len vo svojich predstavách, tak som sa rozplakala. Znovu. No slzy som cítila na lícach. Nie je to iba predstava, on naozaj prišiel.

On:

Do malej tašky som si nahádzal len pár vecí, ktoré by mohli byť potrebné, mame som povedal, že to viac nevydržím.. Kúpil som si jednu z posledných leteniek do Londýna a počkal na svoj let. Musím ju vidieť, nech by mi povedala hocičo. Aj keď.. čo ak nie je vôbec doma? Čo ak ostala v Brazílii a u nich mi otvorí len jej otec? Čo spravím potom?

Nádej umiera posledná. S týmto heslom som vystúpil z lietadla, vzal si taxík až pred ich dom a tam pár minút otáľal predo dvermi. Je to tu, chvíľa, kedy ju možno uvidím, alebo sa všetky moje nádeje rozplynú. Zaklopal som. Sklonil som hlavu a čakal, či niekto otvorí. Videl som kľučku, ako klesá a dvere sa otvárajú. Pohľad som však nemohol zdvihnúť, pretože mi ho upútalo niečo iné. Bruško. Ženské, oblé.. tehotenské bruško. Zdvihol som hlavu. Naše pohľady sa znova stretli. Chvíľku sme len tak stáli, pozerali na seba a potom som zopakoval to, čo som jej ako jedinú vec dokázal povedať včera do telefónu. "Ahoj."

Ona:

"Ahoj.." zopakovala som. Tak veľmi som ho chcela objať, no teraz mi určite vynadá za to, že mu o mojom tehotenstve nepovedala.

On:

Nevedel som, čo povedať. Už zase.. hlavne som nevedel, ako reagovať na to, že je tehotná. A ani na moment som nezapochyboval, že bábätko v jej lone je moje. Natiahol som k jej brušku ruku a pohladil jej ho. Neviem, prečo som to spravil, ale chcel som ho cítiť..

Ona:

Takúto reakciu som vôbec nečakala. Padol mi kameň zo srdca. Položila som svoju ruku na jeho a hľadela mu do očí aj keď som ich kvôli slzám videla len rozmazane.