Možno to tak už vyzerá, ale ešte rozhodne nie je koniec ;) Môžeme vám však sľúbiť, že príbeh má šťastný koniec :)

On:

Cítiť teplo jej ruky na svojej, to bola vec po ktorej som túžil, odkedy sme sa videli naposledy. Zdvihol som aj druhú ruky a ňou jej pohladil líčko. "Vivi.. je mi to tak strašne ľúto." hlas sa mi triasol, pretože sa mi v očiach hromadili slzy.. 

Ona:

"Veľmi mi chýbaš." šepla som a musela som ho objať, keď začal plakať. Nechcem, aby plakal.  

Privinul si ma k sebe a slzy sa mu spustili samé. "Aj ty mne. Nechcem už byť bez teba.." 

Silno so ho objímala, bála som sa, že mi zase odíde..."Prepáč mi." 

"Ty mi prepáč. Ľúbim ťa, chcel som byť stále s tebou. Viem, že si si aj ty chcela splniť sen a mrzí ma, že som ti to zakazoval.."

"Aj ja ťa veľmi ľúbim..stále, nikdy som neprestala." pozrela som na neho a chytila som ho za ruku. "Poď dnu.. Porozprávame sa tam."

On:

Poslúchol som. Vlastne, odteraz by som ju už asi mal začať poslúchať častejšie.. Vzal som si tašku, položil som ju na podlahu v chodbe a stisol jej ruku. Zastavil som ju, otočil k sebe a spojil naše pery. Slová neboli potrebné, ale činy.. Naše pery hneď vedeli čo robiť. Zapadli do seba ako skladačka a dlho dlho sa nevedeli od seba odpojiť. Tak veľmi mi chýbali jej bozky. Milujem ju, to viem naisto. Po niekoľkých minútach súvislých bozkov som sa od nej odtiahol, pretože ma veľmi zaujímala jedna vec. "Čo budeme mať?" 

"Dievčatko.." šepla a pohladila ma po líci. Mal som ho poriadne rozpálené. 

"Dievčatko." zopakoval som sa doširoka som sa usmial. "Malá princeznička." 

"Naša." usmiala sa a objala ma.   

Stisol som ju a zdvihol do vzduchu. "V ktorom si mesiaci?"

Ona:

"Na začiatku šiesteho. Radšej ma polož." musela som sa zasmiať. Bol to príjemný pocit smiať sa po takom dlhom čase.   

"Tak to už nemáme tak veľa času." položil ma na zem a chytil sa za hlavu. "Hneď zajtra nám nájdem nejaký krásny domček a začnem jej pripravovať izbičku.."  

"Hej..ukľudni sa." jemne som ním potriasla. "Máme dosť času.."  

"Chcem, aby to bolo všetko dokonalé. Teraz budeme rodina.." chytil ma za ruku.  

"Dúfam, že ti týmto veľmi neublížim. Ale už to nemôžem maskovať." pozrela som na bruško a potom na neho.  

"Ublížiť mi? Láska, budeme mať dcérku. To je to najkrajšie, čo sa nám mohlo stať."  

Usmiala som sa a pritúlila som sa k nemu. "Som taká rada, že si prišiel a že sa na mňa nehneváš."

"Nemám sa za čo. Viem, že chybu som spravil ja." objal ma. "Mimochodom, to bruško ti svedčí." usmial sa.

"Obaja sme spravili chybu.. Nezvládli sme prvú nezhodu. A mimochodom vyzerám ako balón." 

"No, svojím spôsobom zvládli, aj keď to trvalo veľmi dlho. Sľubujem, že sa to už viac nestane.." pobozkal ma do vlasov. 

"Nie si hladný? Spravila som obed."  

"Čítaš mi myšlienky?" zasmial sa. 

"Nie. Som hladná, tak so ťa ponúkla." zasmiala som sa.  

"Teraz sme dvaja takí jedáci." zasmial sa. "Tak, čo dobrého máme?"   

"Tá malá bude po tebe, vieš koľko toho musím denne zjesť?" uškrnula som sa naložila som mu na tanier špagety. "Toto sú špeciálny..môj vlastný recept na omáčku."  

S chuťou sa do nich pustil. "Hmm.. čo v tom je, je to strašne dobré." pozrel sa na mňa s úsmevom. "Takto mi budeš varievať?"

"Veľmi rada." usmiala som sa utrela som mu omáčku z brady.    

"Pamätáš sa, že som ti to vravel?" pozrel na mňa. 

"Ehm.. čo si mi vravel? Že ti budem variť?" uškrnula som sa. 

"Že budeme spolu. Že raz budeš moja žena." 

Usmiala som sa a chytil som ho za ruku. "Už si ťa nepustím."

"Ani nebudeš musieť, nikam sa od teba nechystám." stisol mi dlaň.

Najedli sme sa a medzi tým sem sa porozprávali. Povedala som mu ako to dopadlo s Brazíliou, on mi porozprával zážitky z Austrálie. Prešli sme do obývačky a v objatí sme ležali na gauči. "A čo.. ona?" spýtala som sa po chvíľke ticha. Niall ma hladkal po brušku a ani jeden z nás nevenoval pozornosť telke.

On:

Nechcel som, aby spomenula Demi, no vedel som, že sa musíme porozprávať aj o tom. "Ona nič. Poviem to takto.. Bola mi len kamarátka, vždy bola a vždy aj bude. Nikdy by sme spolu nemohli mať nič viac, už len pre to, že je mám teba. Len mi pomáhala, keď som bol sám a na verejnosti sme sa len snažili trošku ututlať to, aby novinári nerozoberali teba. To je všetko.."