Prepáčte za omeškanie, dnes budú dve :) + už vám môžeme s určitosťou sľúbiť, že po Made in Brazil nastúpi ďalšia poviedka :) ale ešte nevieme ktorá, lebo ich máme rozzpísaných viac.. :)

Ona:

Prikývla som a chytila som ho za ruku. "Vieš.. trošku som žiarlila. Ale iba trošku" 

Musel sa uškrnúť. "Vážne?"

"Mhm." prikývla som. 

Pritúlil sa ku mne a pobozkal ma. "A to budeš žiarliť aj na maličkú, keď sa s ňou budem hrať?"  

"Nie lebo ja sa budem hrať s vami." zasmiala som sa.   

"To je slovo maminy." zasmial sa. Usmiala som sa a jemne som ho škrabkala po chrbte.

On:

Ostal som u nej až do rána. A bol som pevne rozhodnutý, že nám začnem hľadať vlastný domček. Nie veľký, ale krásny a útulný..

Ona:

Niall zostal u nás. Bolo krásne znova ležať a zaspávať v jeho objatí, počuť jeho krásny hlas, smiech, pozerať sa do jeho nádherných očí. Niall bol zas nadšený z môjho bruška. Stále ho hladil, bozkával, potom sa s ním aj rozprával. Stavím sa, že bude úžasný ocko. A teraz sa na to konečne aj teším, lebo viem, že spolu to zvládneme a už sa nenecháme rozdeliť niekým kto o nás vlastne ani nič nevie. A hlavne sa nerozdelíme sami, kvôli tomu, že sa nezhodneme

On:

Nevedel som sa na jej bruško vynadívať. Už len fakt, že som sa zo dňa na deň dozvedel, že budem mať o tri mesiace dcérku ma nakopol tak, ako nikdy. Nedovolím, aby sa medzi nás čokoľvek postavilo, hlavne nie teraz, keď budeme rodičia. Aj to je zvláštne, ja a otec.. Ale viem, že to zvládneme, nech si každý hovorí čo chce.

Ona:

Keď sme sa ráno zobudili a išli sme raňajkovať, otec prišiel domov. Takmer odpadol, keď ho u nás zbadal. Podišiel k nemu a ja som sa zľakla, že na neho bude kričať alebo ešte horšie že sa začnú byť, Niall vyzeral tiež vyplašene, no on ho silno objal. "Ja som tušil, že si ozajstný chlap a nenecháš ju v tom samú." poťapkal ho po pleci a usmial sa na mňa. Tak toto ma rozplakalo. Od šťastia.

On:

Ďalší šok som zažil ráno, keď sme sa šli najesť. Domov sa totiž vrátil jej otec a ja som nevedel, čo mám robiť. Čakal som, že ma schmatne za golier, poriadne preplieska a vyhodí z domu, no namiesto toho ma objal. Trochu vyplašene, no objatie som mu vrátil a po jeho slovách som sa usmial. Neviem, čo som chlap, ale zodpovednosť rozhodne nenechám len na ňu. "Postarám sa vám o ňu, sľubujem." povedal som a objal som Vivi. Jeho dcéra je v dobrých rukách

Ona:

Nakoniec sme sa všetci objali. Bol to krásny pocit. Mám super rodinu a budem sa jej držať pretože ten pocit samoty, ktorý som prežívala bol hrozný. Ani nebudem hovoriť o akých veciach som neraz premýšľala. Bola som na dne, no teraz je zas všetko dobré. Budem maminka. Budeme mať malinké dievčatko. Pane bože veď už len pár mesiacov a bude tu s nami aj ona.

On:  

Aj dnes som s nimi ostal celý deň. Neustále som hladkal jej bruško a rozprával sa s našou dcérkou vo vnútri. Nemohol som tu byť však stále. Rozlúčil som sa s Vivi a svoje veci som si odniesol do nášho Londýnskeho bytu. Odtiaľ som začal vybavovať potrebné veci a ešte v ten deň som kúpil menší domček na okraji Londýna, s veľkou záhradou a dokonca aj s bazénom. Večer som znova šiel k nim a všetko oznámil Vivi. 

Ona:

"To myslíš vážne?" pozerala som na neho s vyvalenými očami. "To akože..budeme mať vlastný domček? Naozaj?“

Nadšene prikývol. "Aj s krásnou a veľkou detskou izbou."  

Silno som ho objala. "Prečo si nepovedal, že ho ideš kupovať? Koľko stál?" pozrela som na neho.  

"To nie je dôležité. Budeme v ňom bývať spolu všetci traja." 

"Veď práve, chcem prispieť aj ja." brnkla som mu po nose.  

"Stačí že prispeješ naším bábom." pobozkal ma. 

Usmiala som sa a jemne som ho pobozkala. "Ľúbim ťa, zlatko."

"Aj ja teba. Dvojnásobne." usmial sa na mňa.