Prekonali ste hranicu 1000 komentárok, za čo neskutočne veľmi ďakujeme!! :) Za odmenu vám prinášame časť, na ktorú sme sa veeeľmi dlho tešili ;)

On:

Postupne sa to dozvedali všetci naši blízki. Najprv to, že sme si kúpili domček a nasťahovali sa doň, no a potom aj to, že o pár mesiacov budeme mať bábätko. Liam to, ako inak vedel, aj keď netuším odkiaľ. Ten chlapec vie snáď všetko na svete. Moja mama nevedela ako reagovať. Či mi dať prednášku o tom, že tak skoro sa deti nerobia, alebo ma vybozkávať, lebo sa teší na úlohu starkej. Nakoniec to spojila, no videl som na nej, že aj ona sa na maličké teší. Prišla nás aj pozrieť, vlastne len teraz sa zoznámila s Vivi, no aj jej sa zapáčila. Komu by sa moja dokonalá žienka nepáčila. Pomohla nám doladiť pár detailov v dome a na jednu noc s nami aj ostala. Ani som nevedel ako, dva mesiace boli preč, Neli v brušku rástla a ja som sa s ňou každý deň rozprával o tom, ako už má hotovú izbičku, či sa jej páči fialová, akú má na stenách, lebo mne ružová prišla tuctová, ale občas som ju aj vyhrešil, že maminu príliš kope. Tá sa na nás dobre zabávala. No dobre, na mne. Už sa neviem dočkať, kedy ju budeme mať tu a bude cupitať hore dole po záhrade. Zatiaľ je to však len naše tajomstvo, okrem nás a našich rodičov to vedia len chalani a Vivini kamaráti z baru. Dnes sme mali naplánované vystúpenie neďaleko nášho domu. Vivi chcela ostať doma, aj keď ja by som bol radšej, keby som si ju mohol zobrať so sebou. Nechcel som ju nechať samú.. A viem aj prečo.. V zákulisí prebiehali posledné prípravy, keď mi zazvonil mobil. Vivi. Rýchlo som zodvihol a odbehol do vedľajšej tichej miestnosti. "Zlatko? Čo sa deje?" z tohto telefonátu som nemal dobrý pocit. Nevolala by mi len tak..

Ona:

Keď konečne zdvihol, hysterickým hlasom som začala bľabotať.. "Ne-nemohol by si sa vrátiť? Ja rodím." chytila som sa za brucho, lebo začala ďalšia kontrakcia.

On:

Vyvalil som oči a nemohol som nič povedať. Do miestnosti sa dovalili Liam s Harrym, aby ma zavolali, no keď ma videli, možno im došlo, o čo ide. Liam mi vzal telefón z ruky a pozrel na display. Potom si ho priložil k uchu. "Vivi, o čo ide? Niall akosi onemel.."

Ona:

Ten ťuťmák mi nič neodpovedal, za to sa v telefóne ozval Liam. "Ja rodím!" povedala som zvýšeným hlasom, aby som aj samú seba v tom utvrdila

On:

Liam tiež vyvalil oči, no aspoň zachoval chladnú hlavu. "Hneď sme tam, sám to asi nezvládne.." zrušil ju a mňa zobral pod pazuchu, Cestou povedal Paulovi, že súrne musíme niečo vybaviť a rozhodne to nepočká. Na pódium teda museli vybehnúť len zvyšní traja.. My sme nasadli do auta a šli k nám domov. Ja som sa cestou prebral, doma som rozvalil dvere a utekal do obývačky, kde som predpokladal, že bude. "Zlatko?" bola na gauči a držala sa za bruško. Podišiel som k nej a pomohol jej vstať. "Nie je to nejako skoro?" spýtal sa odo dverí Liam, ktorý nevedel, čo má robiť.

Ona:

Kým prišli, takmer som umrela. Od strachu, od nervozity, od bolesti ...bolo to hrozné. Keď sa konečne objavili vo dverách, pokúsila som sa vstať. Niall ku mne dobehol a pomohol mi. "Je to skoro! Čo aj jej niečo bude?" vyplašene som pozrela na Nialla. "Čo som spravila zle?"

On:

"Nič si nespravila zle, zlatko. To sa stáva.." povedal som a pomohol jej prejsť až k autu. Nejako si nastúpila a hneď sme uháňali do nemocnice naším autom. Liamovi som ešte predtým povedal, nech sa vráti a všetkým to povie. Nech sa celý svet dozvie, že budem mať tú najkrajšiu dcérku!  

Keď sme zastali pred nemocnicou, vyplašene na mňa pozrela. "Ja tam nechcem ísť.. Bojím sa." 

"Snáď nechceš porodiť v aute." pozrel som na ňu a už aj som jej pomáhal vystúpiť. 

"Ja nechcem rodiť! Prečo musíme rodiť iba my?!"  

"Nech ťa ani nenapadne chytať takéto depky! Aj tak to tým nezmeníš.." 

"Nebuď na mňa zlý!"  

"Nie som zlý, som len nervózny." povedal som, keď sme prišli na recepciu. Tak k nám hneď pribehla sestrička s vozíkom, akoby na nás čakala.

Ona:

Viac som už radšej nič nehovorila, navyše mi začala ďaľšia kontrakcia. Posadili ma na vozík a odviezli do izby, kde ma vyšetrili. Tam som ležala ešte neskutočne dlho. Niall zavolal môjmu otcovi, ktorý mu hneď vynadal, že volá až teraz. Ja som bola veľmi nervózna, doktori tvrdili, že malá môže mať problémy s pľúcami, ale to uvidia až keď sa narodí. Keď som konečne mohla ísť na sálu, vtedy už kontrakcie boli naozaj na nevydržanie, pozrela som hore na Nialla a chytila som ho za ruku. "Zvládnem to, však?"

On:

Pobehoval som po chodbe ako šialený, obhrýzal si nechty, volal s jej otcom, ktorý mi vynadal a sľúbil, že príde čo najrýchlejšie, no potom som šil za ňou. Sľúbil som jej, že predtým budem s ňou. Stisol som jej ruku a pobozkal som ju. "Samozrejme, že zvládneš. Si moje silné dievča."

Ona:

Niall tam bol so mnou, držal ma za ruku, povzbudzoval ma, no aj tak to bolo niečo strašné. Trvalo to strašne dlho a už som bola na pokraji síl, keď mi kázali tlačiť najviac. "No, tak poď už voooon." poriadne som zatlačila, chudákovi Niallovi som už asi rozpučila ruku. Myslela som, že to neprežijem, no keď som započula plač, aj keď som bola strašne unavená , bola som najšťastnejšia na svete. Bol to jeden nádherný moment. Malú vyšetrili a umyli, pár dní bude musieť stráviť v inkubátore, no inak je v poriadku. Je taká krásna. Neuverili by ste, ale ma tmavú pleť a modré očká. Je to neuveriteľné, no je to tak. Je to to najkrajšie bábätko aké som kedy videla.