Prepáčte za oneskorenie, sľubujeme, že tento týždeň poviedku už pridáme pravidelne, vlastne, už ju dokončíme :) BTW, všimli ste si, že táto je zatiaľ najdlhšia? :)

On:

Šiel som práve otvoriť ústa, keď si Neli kýchla tak, že jej dudlík vyletel. Znova som sa rozosmial a nemohol som nič povedať.

Ona:

Musela som sa smiať ako bláznivá, malá doslova vystrelila dudlík z úst a k tomu ten Naillov smiech.. Koniec. 

Keď videla smiať nás, rozosmiala sa aj ona. Je to veľmi chápavé dieťa, už odmalička. 

"Ideme už?" utrela som si slzy od smiechu. 

"Poďme." zasmial sa a chopil sa kočíka. 

"Ty si zlý." položila som malinkú do kočíka. "Aj ja chcem."                     

"Dneska ešte ja, prosím. Ty budeš zajtra. Budeme sa striedať." zasmial sa.  

"No len aby.." odula som líca a išla som popri nich.

On:

"Ale zlatkoo.. Neli, povedz mamine, nech sa neodúva." pozrel som na ňu do kočíka, no pritiahol som si Vivi k sebe a objal ju okolo pása.

Ona:

"To od nej chceš ešte veľa." zasiala som sa a objala som Nialla jednou rukou okolo pásu.

On:

Takto pekne, ako rodinka sme sa vrátili domov. Neli po ceste zaspinkala, tak sme ju uložili do postieľky. Ja som si na chvíľku otvoril notebook a internet totálne zaplavený fotou mňa a Vivi spred pár minút, ako tlačíme kočík. No na moje prekvapenie boli s komentármi typu "To je ale šťastná rodinka, nech im to dlho vydrží.."

Ona:

Malinká spokojne spinkala v izbe a ja som si spolu s detskou vysielačkou sadla k  Niallovi. Nechcela som ale potajomky som mu nazrela do notebooku a musela som sa usmiať. Boli tam síce fotky z parku, a to sme si mysleli, že nás nikto nevidel, ale články k tomu boli oveľa lepšie ako naposledy. Prajú nám, aby sme boli šťastní a opisujú nás ako krásnu rodinku. Chytila som Nialla za ruku.

On:

Dni sa míňali svetelnou rýchlosťou. Neli nám rástla pred očami a ani sme nevedeli ako, už sa sama posadila, začali jej rásť prvé zúbky a s našou pomocou začala aj trošku chodiť. No aj tak má najradšej lezenie štvornožky po celom dome. Mrmle si nezmyselné slová, mračí sa na nás, smeje. Je to proste dokonalé dieťatko. Vlásky sa jej začali zatáčať do malých brčiek, oči jej ešte viac zmodreli. Je naozaj nádherná..

Ona:

Jeden večer vonku začala hrozná búrka. Bolo už jedenásť hodín, no malá nechcela spať. Plakala, takže sme nemohli spať ani my. Nevedeli sme ju utíšiť. Keď vonku zahrmelo, rozplakala sa ešte viac. Bola to jej prvá búrka. Ja som už bola veľmi unavená, zohriala som malej mliečko, možno je hladná, aj keď som ju kŕmila predtým ako som ju uložila spať, čo bolo okolo siedmej. Niall s ňou sedel na gauči, snažil sa ju utíšiť všetkými možnými spôsobmi, vyzeral bezradne. No keď som dávala mlieko do fľašky, plač prestal. Nevedela som prečo, no keď som prišla bližišek obývačke. Malinká ležala na gauči, kúsok od nej sedel Niall, v rukách mal gitaru a spieval. Spieval tak krásne, že malinká prestala plakať.

On:

Nevedel som si s Neli dať rady, vyskúšal som už snáď všetko, okrem jednej veci.. Vzal som svoju gitaru, ktorá bola v rohu miestnosti na stojane a začal hrať. Pridal som k tomu aj tichý spev a Neli razom stíchla. Začala vypliešťať svoje veľké očká a natiahla ruku ku gitare. Vo dverách sa objavila aj Vivi, usmial som sa na ňu no neprestal som. O chvíľku sa už usmievala aj Neli.

Ona:

Keď skončil, Neli sa nemotorne posadila a natiahla k nemu ručičky. Sú takí zlatučkí. Sadla som si k nim a objala a položila som si hlavu na Niallovo plece. Vonku stále hrmelo, no Neli už našťastie neplakala. "To bolo krásne." pochválila som Nialla.

On:

"No vidíš, aké vieš byť dobré dievčatko." usmial som sa na Neli a vzal som si ju na kolená. Druhou rukou som objal Vivi. "Aj tebe mám zaspievať na dobrú noc?" 

"To je nápad." uškrnula sa a pobozkala ma. 

"Že nás to nenapadlo skôr." zasmial som sa. Neli sa o mňa oprela a zívla a zavrela očká.    

"Odnesieš ju do postieľky?" šepla a pohladila ju po malej hlávke.  

Prikývol som, vzal som ju na ruky a odniesol do postieľky. Trochu zamrnčala, keď som ju tam položil a pozakrýval, no ostal som ešte chvíľočku s ňou a potom zaspinkala. Potichu som sa vrátil späť do obývačky a pritúlil sa k Vivi. "Toto som mal skúsiť už dávno." 

"Lepšie neskoro ako nikdy." uškrnula sa.  

"Ideme už aj my spinkať?" pozrel som na ňu a pobozkal som ju. 

"Chce sa ti spinkať?" uškrnula sa.