Urobíme dohodu.. Ďalšiu časť pridám vždy až keď bude 5 komentov.. preto som vám túto pridala tak neskoro..

Ona:

Nechcem mu robiť falošné nádeje, no normálne ma potešilo, keď som videla, že som ho potešila. Mne už šibe.."Vyzerá to tu ako ticho pred búrkou. "zasmiala som sa.  

"Tým myslíš mňa? Dnes neplánujem piť, ak narážaš na to.." trochu sa začervenal a zasmial.  

Môj zlatý.. "Aj teba aj všetkých hostí." uškrnula som sa. "Včera ste toho vypili až až... Ako dopadli tvoji kamaráti? Nebolo im veľmi zle?" zasmiala som sa.  

"To neviem, s najväčšou pravdepodobnosťou ešte spia. Mňa zobudil vlasáč nad ránom s tým, že sa ku mne pritúlil do postele. Odvtedy som hore, o nich nemám žiadne správy. Ale určite to nebude bohviečo." zasmial sa.  

"Bývate spolu?" 

"Áno, máme v centre spoločný byt, na občasné návštevy Londýna. Asi jediné miesto, kde sa zdržujeme viac ako týždeň." 

"Takže veľa cestujete, však? Kde všade ste už boli?" 

"Tak rôzne.. Po Európe, celej Amerike, Austrálii.. jedno turné bude v Južnej Amerike, tam sa veľmi teším. Som zvedavý, či to tam bude vyzerať podobne ako tu." usmial sa.

Južná Amerika.. Skoro som sa rozplakala. "Vraj je to tam ešte krajšie." povedala som so zasnívaným pohľadom.

On:

Všimol som si jej pohľad a prvé, čo ma napadlo.. "Ty si tam nebola? Myslel som, že.." zahryzol som si do jazyka. Toto som sa nemal spýtať.. 

"Bola..do troch rokov. Takže si to veľmi nepamätám." usmiala sa.  

Neuvedomil som si, čo robím, len som sa natiahol ponad pult a vzal do dlane jej ruku. Usmial som sa na ňu a potom mi docvaklo. "Prepáč.."

Ona:

Trošku ma zaskočil, no milo. "To je v pohode." usmiala som sa. "Nemal si to ako vedieť."

On:

"Tak ťa tam vezmem." doširoka som sa usmial. No vzápätí ma napadlo, že by s tým len tak nesúhlasila..  

"Neblázni.." pokrútila hlavou, no usmiala sa.   

"Nebláznim, aj tak tadiaľ mám cestu." uškrnul som sa.  

"Poznáš ma len jeden deň.." 

"Asi.. asi ma k tebe niečo ťahá.."  

"Ty si ešte opitý." zasmiala sa.   

"Možno.." zasmial som sa. "Ale pochybujem."

Zasmiala sa. "Pozdrav Brazíliu."  

"Ako povieš, odovzdám." usmial som sa. Ale možno sa mi ju ešte podarí presvedčiť..   

"Prišiel si sám, alebo si sa s niekým zviezol?"

"Sám, pešo. Netrúfal som si nasadnúť do auta."  

"Lebo si ešte opitý." doplnila ma s úškrnom.

"Nie som opitý." opravil som ju. "Len som si nebol istý, či by som zvládol šoférovanie."  

"Nemáš vodičák?" 

"Mám. Ale po včerajšom záťahu, neviem, či by som to zvládol." zasmial som sa. 

"To máš šťastie, že ťa nezjedli nejaký fanúšikovia, keď si išiel pešo."  

"Pár som stretol, ale nikto si nič nevšimol." zasmial som sa.

Ona:

"Ja by som to nezniesla." poznamenala som a robila som mu druhý drink. Ďaľší z môjho radu. "Baví ma byť neviditeľnou." uškrnula som sa.  

"Je to sranda, keď si kráčaš po ulici a ľudia ťa spoznávajú, ale niekedy je to dosť aj otrava. Ale nesťažujem sa, je daň za to, čo robím a to ma baví.." 

Súhlasne som prikývla. "Je super, keď môžeš robiť to, čo ťa baví."  

"To áno, je to najlepšie, čo som si mohol priať. Veď aj ty robíš, čo ťa baví, nie? To včerajšie vystúpenie.. Úplne z teba sršala radosť." usmial sa. 

"Áno. Baví ma pracovať tu, byť milá k hosťom, rozdávať radosť.. tak nejak to potom robí šťastnou aj mňa. Ak vieš, čo myslím." usmiala som sa. Podala som mu drink ozdobený limetkou. 

"Viem presne, čo tým myslíš." usmial sa. "A vidno, že ti to ide." 

"Ďakujem.." usmiala som sa. "No väčšiu zásluhu má na tom môj otec. Oveľa väčšiu. Vďaka nemu môžem robiť to, čo robím. "   

"Počul som, že tento podnik rozbehol úplne sám, od nuly. Musí to byť naozaj ambiciózny chlap." usmial sa.   

"To teda je." usmiala som sa. 

"A ty si.. nikdy si nechcela robiť niečo iné?"  

"Toto ma baví.." usmiala som sa. "Neviem si predstaviť robiť niečo iné. Navyše s otcom sa potrebujeme. Nikoho iného tu z rodiny nemáme."