Nezabudnite na dohodu :)

Ona: "Nie, keď som v práci." zasmiala som sa. "Otec je prísny aj na mňa, tu nie som jeho dcéra." prevrátila som očami so smiechom. 

"Ten chlap sa mi začína pozdávať čím ďalej, tým viac." uškrnul sa. "A mávaš aj voľno?"  

"Samozrejme." zasmiala som sa. "Zajtra napríklad."  

"A smiem ťa zajtra niekam pozvať?"   

"Ak mi sľúbiš, že sa o tom nikto nedozvie." kusla som si do pery.  

"Noo.. to sa budeme musieť niekam zašiť." zasmial sa.    

"Noo..tak to budeš musieť niečo vymyslieť."  

"Hmm.. súhlasíš s nejakou dobrou večerou? Poznám jedno miesto, kde nás nikto neobjaví." usmial sa na mňa.  

"No ak to je tak...potom asi áno."    

"Prídem po teba?" doširoka sa usmial.   

"Pešo?" uškrnula som sa.  

"Autom." zasmial sa. "Ale ak chceš, tak aj pešo, nerobí mi to problém."  

"Nie nie..hlavne nenápadne."       

Vážne prikývol. "Prídem v utajení."

"To dúfam. Nalep si fúzy. Čierne, najlepšie."   

"Ako rozkážeš, ešte sa zasmeješ." zasmial sa.  

"Mala by som už ísť obsluhovať.." bar sa začal zapĺňať.  

"Áno, áno, už padám." zasmial sa. Vytiahol z peňaženky bankovku a položil ju na pult. "Rád som ťa znova videl. Tak.. zajtra." usmial sa.   

"Tak som to nemyslela..Tak ahoj, o koľkej?" povedala som tichšie, lebo Alessandra sa doplavila za pult, keď si všimla, že odchádza. Chce vyzvedať.  

"Povedzme okolo siedmej? Vyhovuje?" usmial sa.   

"Dobre." usmiala som sa.  

"Tak zatiaľ ahoj." usmial sa na mňa a jeden úsmev venoval aj Alessandre, ktorá sa približovala. Potom sa vybral na dlhú prechádzku naspäť do bytu.

"Takže ste si dohodli rande." uškrnula sa Alessandra. Ja som na ňu zazrela. "Nie je to rande. Je to len.." no namiesto slov som len mykla plecom. Ona sa zasmiala a ja som radšej išla obsluhovať. Niall je tak milý, že povedať mu nie, mi je fakt ľúto. Každou hodinou bol bar plnší a ja som nemala čas nad ničím rozmýšľať. Lietala som hore dole. Keď som sa konečne večer dostala domov, dala som si teplú sprchu a zabalila sa do periny, vonku sa spustil poriadny dážď. Ktovie ako často prší v Brazílií..S touto myšlienkou som sa ponorila do ríše snov, kam zablúdil aj Niall. Ach..toto nie je dobré. Ráno ma zobudil otec. Dneska som si potiahla trošku dlhšie a potreboval pomôcť s obedom. Vie variť, no pokiaľ môžem navariť ja, stráni sa toho. Mňa variť baví, len potom to nemá kto jesť. Poobede som si išla trochu zabehať do parku a potom som sa snažila vymyslieť, čo si oblečiem. A to bol problém. Hodinu som strávila pred skriňou. Vonku nepršalo, no nebolo ani najteplejšie. Dala som si úzke čierne rifle, tričko, dlhý sveter a šatku . Vlasy, ktoré sa po zmytí vždy poriadne stočia som si nechala pustené a jemne som sa namaľovala. Nevyzerala som škaredo, no na rande ani moc pekne..A to bol zámer. Pretože toto nemalo byť rande. Otcovi som povedala pravdu, netváril sa nadšene, dúfam, že si nemyslí, že mi ide o peniaze...Porozprávam sa s ním neskôr. Niall bol presný ako hodinky. Vyšla som z dverí a skoro som odpadla od smiechu. Na tvári mal nalepené veľké čierne fúzy a na hlave mal parochňu.

On: Keď som prišiel domov, chalani už boli hore, no boli z nich len oťapené telá sklátené na gauči. Teda zo všetkých, okrem Liama. Nevyzvedali, kde som bol, nemali náladu ani prepnúť kanál na telke, nieto sa ešte starať do mňa. A tak to bolo dobre. Tieto dni máme celé voľné, tak som sa rozhodol íst ešte dnes trochu von. No len čo som vystrčil päty, premokol som do nitky. Toto snáď nie je možné, dúfam, že zajtra takto nebude.. A našťastie ani nebolo. No nebolo ani nejako extra teplo, nevadí o to lepšie. Pri tej myšlienke som sa uškrnul. Poobede som sa vybral na nákup, kúpil som snáď tisíc sviečok a zaviezol ich do malého domčeka pri jazere, kúštik od Londýna, kam sme s chalanmi občas chodievali. Je tu božské ticho a kľud, počuť tu maximálne žaby. A tak je to dobre. Každej sviečke som sa precízne venoval, nachystal ju tak, aby bolo všetko dokonalé, spravil z nich lemovanie chodníčka, presvetlil nimi okraje terasy aj vnútro chatky. Nijaké iné svetlo nebolo treba. Dvere na chatke sú dvojité a presklené, vedú na terasu a z terasy idú tri malé schodíky dole na chodník. Ten sa rozdvojuje, jedna časť vedie k štrkovej príjazdovej cestičke, druhá k lavičke pri jazere. Myslím, že je tu úplne dokonalá atmosféra a bude sa jej tu páčiť. Aspoň v to dúfam.. Je to niečo ako taký večerný piknik.. Doprostred všetkých tých svetielok som prestrel pohodlnú deku, na ňu piknikový košík, v ktorom som doniesol pripravené jedlo. Puding s jahodami, koláčiky.. Vedľa neho som položil šampanské a dva vysoké poháre. Snáď to nebude prehnané a neutečie odtiaľto. Potom som nasadol do auta a šiel som po ňu. Na mieste som si na hlavu nasadil parochňu a falošné fúzy a tak ju šiel vyzdvihnúť k dverám. Páčilo sa mi, keď sa na tom začala smiať, zamiloval som si jej smiech. Uškrnul som sa. "Pripravená ísť, madam?" nastavil som jej ruku.

______________________________________________

Ahojte :) Ja viem, že sem často nepíšem, vlastne skoro vôbec a preto niektorí možno neviete, že poviedky píšem aj ja. Neprispievam sem nie preto, žeby som nechcela, ale preto, že Marci zabudla heslo :P a tak sa vám aspoň takto chcem všetkým poďakovať aj ja. Veľmi ma potešili vaše komentáre. Najmä k poviedke Angels Don‘t Cry. Keď sme písali jej záver, poplaka som si aj ja a je mi veľmi ľúto, že podobné príbehy sa naozaj odohrávajú.  Dúfam, že aj  „Sabbie“ o ktorej ste nám napísali sa má tam hore dobre a že na „Liama“ dáva pozor.

  Naozaj vám ďakujem, že sa vám poviedky páčia. Možno mám nápady, no bez Marci by som ich nikdy nezverejnila. Aj jej ďakujem, aj keď zo začiatku som o tom nevedela, ale som rada, že spravila túto stránku. Tak, iba to som chcela. Dúfam, že sa páči aj nová poviedka a že sa bude páčiť aj tá ďalšia, ktorá ešte síce nie je domyslená, ale nasledujúce dni na tom budeme pracovať. :)

                                                                                                            Katy :)