Veronica:

"Nic, čo to trepeš? Nie si prekliata.. Bola to len nešťastná náhoda, s tým nikto nič nemohol urobiť. Neobviňuj sa za to.." 

 "Susedia a tí čo bývajú okolo nám poslali dáke veci..Vieš..páči sa mi, keď si ľudia pomáhajú, ale necítim sa dobre, keď sa to týka mňa."  

"Tak je asi každému..  Ale ja mám tiež jeden návrh. Čo keby sme zajtra, alebo niekedy inokedy šli na nákupy, hm? Chcem ti spraviť radosť.." 

"Na to rýchlo zabudni." 

"Prečo?"

"Práve som ti to vysvetlila."  

"To nie je pomoc.. Nemyslel som to tak. Proste s tebou niekam chcem ísť a myslím, že do centra chodíš rada, nie?" 

„Rozmýšľala som, že by som si mala nájsť nejakú robotu." tak trochu som jeho návrh odignorovala. Veľmi nerada, ale nechcem, aby ma niekto zachraňoval.  

"A akú? Máš školu, zabudla si?" asi pochopil. 

"Veď po škole..Neviem. Niekde sa popýtam." 

"Nic, prečo nechceš, aby ti niekto pomohol? Viem, že máš svoju hrdosť, ale tá ti veľmi nepomôže.." 

"Lebo to nie je spravodlivé." 

"To, že sa o tebe niekto chce postarať nie je spravodlivé?"

"Ako to ti potom vrátim?" 

"Veď ja už na niečo prídem." 

"A čo si dnes robil ty?" usmiala som sa.

"Točili sme s chalanmi ďalšiu časť videa. Od rána do večera. Inak nič." 

"Komu lepšie." usmiala som sa. "Ak si už unavený, tak ma zruš." 

"Zruším, ale len preto, aby si si nemíňala kredit ty. Zavolám ja."

"Ach.." zasmiala som sa a on zrušil hovor. No o sekundu na to sme už volali znova. Ani neviem ako dlho sme volali. Vlastne neviem, kedy sme prestali, asi som zaspala.

Ráno som išla do školy. Dali mi nové knihy a rodičom poslali obálku. Vedela som, čo tam je, nechcela som si ju vziať, ale predsa len sme nejaké peniaze potrebovali. A navyše by ma zo školy nepustili bez nej. Poobede som behala po meste, no nikde ma nechceli zobrať, kvôli tomu, že mám ešte len 16.

Liam:

Ďalší deň bol podobný ako včerajší. Natáčali sme nové časti klipu a okolo piatej sme dostali voľno. Zavolal som teda Veronice. Zdvihla po druhom zvonení. "Ahoj. Nic, si niekde v meste?" spýtal som sa. 

“Áno. A ty si kde?" 

"Na námestí. Kúsok od fontány. Prídeš, alebo ťa nájdem ja?" 

"Prídem." zasmiala sa.  

"Dobre, tak ťa tu počkám. Ale ponáhľaj sa, kým ma nezožerú." zasmial som sa. Blížili sa ku mne nejaké baby. Tiež som sa mohol aspoň prezliecť. Mal som na sebe to, čo pri natáčaní. Košeľu, kravatu, vestu.. Veľmi nenápadné. Trvalo mi asi polhodinu, kým som sa dostal z toho kruhu. Aj to len tak-tak. Rýchlo som bežal za Veronicou a už z diaľky som sa na ňu usmieval. "Ahoj." prišiel som k nej a objal som ju. "Ahoj krásavec." 

"Prepáč mi to, ale nechceli ma pustiť." zasmial som sa. 

"To som si všimla. Veď ani ja ťa nepustím .Takého pekného chlapca." 

"Prestaň. Zase taký pekný nie som. Ty si krajšia." usmial som sa a pobozkal som ju. 

"Ty si krajší." usmiala sa a pusu mi vrátila. 

"Chceš sa hádať?" zasmial som sa. 

"Môžme sa aj pobiť." 

"To by si nechcela. Chodil som totižto na box." uškrnul som sa a vzal som ju za ruku.  

"A ja na sumo."  

"Tak to ti neverím." smial som sa. "Ideme?"  

"Poďme." usmiala sa a jednou rukou ma objala okolo pása. Chvíľku sme sa prechádzali po meste, potom sme zabočili do nákupného centra. Snažil som sa dávať si pozor a celkom sa mi to podarilo. Možno dve dievčatá boli všímavé. ale inak nikto. Celý čas som sa venoval len Veronice, nakúpili sme strašne veľa vecí a ja som robil nosiča. Potom sme si sadli dozadu, do jednej kaviarne. "Takýto deň som už dlho nezažil." zasmial som sa.