Veronica:

"Poriadne si ma unavil. "  

"Ty mňa rovnako." zasmial sa. "Nepôjdeš aj dnes ku mne?" 

"Zavolám mamine. Mohla by som. Zajtra aj tak do školy nejdem lebo potom budeme upratovať.. Jarné upratovanie domu vieš ako." snažila som sa trošku vtipkovať. Plakať sa mi už nechce. Aj tak to nepomôže.   Pozrel sa na mňa. Potom sa však zasmial. "Jarné? Veď je koniec októbra."

"Na jarné upratovanie nie je nikdy skoro." 

Presadol si bližšie ku mne a objal ma. Bez slov. Pritúlila som sa k nemu a už som to nevydržala. "Keby si sa zasmial, tak sa nerozplačem.." zafňukala som.   

„Plakala by si inokedy.." hladkal ma po chrbte.  

"Ľúbim ťa." silno som ho objala a utrela som si slzy.  

"Aj ja teba, zlatko." pritúlil si ma k sebe. Dali sme si čokoládu a išli sme k nemu. Prestala som plakať až keď sme už kráčali večernou ulicou Londýna. 

"Nic, o chvíľu bude zase všetko ako predtým." pritiahol si ma k sebe. Keď sme prišli k nim, byt bol prázdny. Odložili sme si veci do izby a pobrali sa do kuchyne spraviť si večeru. Najedli sme sa a išli sme do jeho izby. "Chceme si kúpiť byt. Ale neviem či je to výhodnejšie." 

"Nemusíš sa oň toľko starať, ako o dom. To je výhoda." 

"No veď hej..Otec už nejaký vhodný hľadá." usmiala som sa a sadla som si na posteľ. 

„No vidíš." chytil ma za ruku. "Už sa tým toľko netráp, dobre?" usmial sa na, pohladkal ma po líci a pobozkal. Bozk som mu vrátila. "Ďakujem za všetko."

„Nemáš za čo." usmial sa a ľahli sme si spolu do postele. "Nic, kedy máš vlastne narodeniny?“ spýtal sa. "Prečo?" uškrnula som sa.  

"Len tak. Chcem vedieť, na kedy mám nachystať party." 

"Ešte máš čas. Narodeniny mám až v lete. Siedmeho júla." usmiala som sa.  

"Pekný dátum." usmial sa. "Oslavy v lete sú najlepšie." 

"Horúce." zasmiala som sa a položila som si hlavu na jeho hruď. Uškrnul sa. "To teda áno." Otočila som sa k nemu a pobozkala som ho. Pritiahol si ma bližšie a predĺžil náš bozk. Cítila som jeho dych a vôňu. Som do neho až po uši zaľúbená. Toto keby niekto povie pred mesiacom tak ho pošlem do riti. Bozkávali sme sa a objímali ešte dlho. "Pri tebe sa ťažko zaspáva." šepla som s úsmevom a pohladila som ho po vlasoch.

"Som až taký otravný?" uškrnul sa. Objímal ma okolo pása a rukou mi prechádzal hore a dolu po chrbte. "Strašne." uškrnula som sa. 

"Ale nevyzeráš, že by ti to vadilo." znova sa mi prisal na pery. Vôbec mi to nevadilo. Pritiahla som si ho ešte bližšie k sebe. Začali sme sa vášnivo bozkávať. Oveľa divokejšie, ako kedykoľvek predtým. Musela som sa odtiahnuť, aby som sa nadýchla. Pozrela som sa na neho. Bol taký zlatý. Pery mal pootvorené a vlasy mu padali do tváre. 

"Myslím, že sme znova zašli trochu ďalej.." pousmial sa.

"Trochu.." uškrnula som sa. 

 "Hmm.. vadilo by ti ísť ešte ďalej?" uškrnul sa, ale nečakal na moju odpoveď. Znovu si ma pritiahol k sebe. Iba som ho objala a bozkávala ďalej. Tento krát sme si to vymenili. Prehupol sa nado mňa a začal ma bozkávať na krku. Rukami som mu vošla pod tričko. Oči som mala zatvorené a hlavu zaklonenú. Jedna moja časť ho chcela zastaviť, kým sa dalo, no tá druhá chcela ísť ešte aspoň trošku ďalej. "Liam..." šepla som, keď položil ruky na moje boky. Objala som ho okolo krku a bozkávala ho. Telom mi prebehla elektrina. Teraz som si uvedomila, ako veľmi ho chcem.. Vyzliekol mi tričko a znova nenásytne začal bozkávať moje pery. Trošku ma vyľakal, ale protestovať som neprotestovala. Pritiahla som si ho k sebe tak blízko ako sa len dalo a bojovala s jeho perami. Zvádzali sme neúprosný boj pier a jazykov, nebolo možné, aby niekto vyhral. "Nic, chcem ťa.." zašepkal, keď sa na sekundu odtiahol a jeho ruky už zase blúdili po mojom tele. Nevedela som ani hovoriť. Sťažka som dýchala a rukami som ho silno objímala. Nemotorne som mu dala dole tričko a oprela sa o jeho rozpálené telo. Postupne sme sa začali vyzliekať navzájom, nemali sme na sebe už takmer nič. Ani jednému z nás to však nevadilo a chceli sme cítiť len toho druhého.. Bála som sa, ale Liam ma stále bozkával a hladil. Už som ho nemohla zastaviť. Ako keby zo mňa vycítil strach, odtiahol sa. "Nic, prestanem, ak chceš.." "Nie.." pobozkala som ho. "Len pomaly.." Prikývol a pobozkal ma. Objal ma rukami okolo pása a úplne pomaličky do mňa vnikol. Nebolo to až také ako som sa bála. Veď nakoniec s tým koho ľúbite, je všetko krásne. Bola to najkrajšia noc v mojom živote. Nedá sa to ani opísať slovami. Milovali sme sa pomaly, bozkávali sa a nakoniec sme v objatí spolu aj zaspali...