Liam:

"Tvoja nádherná vôňa ťa ospravedlňuje." uškrnula sa a pobozkala ma.       

"Takže som si to vyžehlil?"

"Áno, fešáčik." 

 "Ty dnes vyzeráš krásne." usmial som sa a poriadne som ju pobozkal. "Ideme?" 

"Ďakujem." usmiala sa a prikývla. "A kam ideme?"  

"Ak nemáš nijaký tip ty, tak ťa vezmem do jednej vynikajúcej reštaurácie." 

"No ja nemám.. Do reštaurácií veľmi nechodím."

"Tak to ťa na to musím naučiť." zasmial som sa. Nastúpili sme do auta a odviezli sa do jednej z najlepších reštaurácii v Londýne.

„Fúú ale tu to bude aj pekne drahé, nie?" povedala, keď sme vystúpili z auta pred nádhernou budovou.                            

"S tým si nerob starosti, princezná." usmial som sa a pobozkal som ju na líce. Vzal som ju za ruku a vošli sme dnu. V rohu sme už mali pripravený stôl, ktorý som dal rezervovať.  

"Páni, ty si sa o všetko postaral.“ 

"Rád sa starám. A o svoje dievča obzvlášť." usmial som sa a čašník nám hneď doniesol jedálne lístky a ponúkol šampanské. Pozrel som sa na Veronicu.    

"To môžme aj piť?" zasmiala sa.  

"A čo si si myslela, že s tým budeme robiť?" zasmial som sa. Čašník nám otvoril šampanské, nalial nám trochu do pohárov a fľašu položil na stôl do veľkej nádoby s ľadom.  

„Nič.." zasmiala sa a pozrela som si jedálny lístok. "Vyberieš mi niečo?"  

"Nerozumieš tomu?" zasmial som sa. "Čo máš rada?"  

"Spolieham sa na teba."  

 "Aby si potom neoľutovala.." zasmial som sa. Nakoniec som nám objednal lososa s pečenými zemiakmi a oblohou. Myslím, že to je také neutrálne. "Môže byť?" 

"Jasné.." usmiala sa. 

 "Dáš si so mnou?" usmial som sa a zdvihol svoj pohár šampanského. Aj ona zdvihla ten svoj a štrngli sme si. "Dnes ťa ešte opijem." uškrnul som sa.

"To teda neopiješ." zasmiala sa a trošku si odpila.  

"Asi ani nebude treba." zasmial som sa a vypil som svoj pohárik. Síce by som nemal, ale jeden si dám..  

"Aby si sa neopil ty sám." vyplazila mi jazyk.  

"Ja sa nemôžem.." zasmial som sa.

"Ani ja nie, lebo na teba musím dávať pozor."

"Alebo si ešte pod zákonom, ak sa nemýlim." uškrnul som sa.

"To aj ty nie..? Koľko máš vlastne rokov, krpec?"  

"Krpec?" zasmial som sa. "V auguste som mal 18. Takže si to zase nemýľ, drobček." uškrnul som sa. 

 "Ja mám ešte len 16.." zatvárila sa smutne.

"Veď ty dorastieš.." usmial som sa a chytil som ju za ruku. "Mne to nevadí." 

"Veď ešte aby ti to vadilo." zasmiala sa.   

"Ale myslel som si, že máš viac.."  

"Rozumu?" 

  "Aj. Veď sa pozri, koho si si našla.." zasmial som sa. 

"Ja ťa ľúbim. A pre mňa si ten najlepší, najkrajší a naj..voňavejší." usmiala sa.  

"Čo máš stále s tým voňavým? Veď som to neprehnal.. Či?" zasmial som sa. 

"Nie vôbec nie. Ale voniaš mi." zasmiala sa.   

"Dobre vedieť." uškrnul som sa. Vtedy prišiel čašník a položil pred nás dva veľké taniere s jedlom, ktoré sme si objednali a zaželal nám dobrú chuť. Keď sme sa najedli, ešte chvíľu sme si posadili a vyšli sme von. "Bolo to dobré ale dávajú toho málo." zasmiala sa.    

"Tak to v takýchto reštauráciách býva. Veľké taniere naoko, jedla málo a pálka až sa ti rozum zastaví." zasmial som sa. Zasmiala sa. "Takže nabudúce si radšej objednáme pizzu.“  

"Vynikajúci nápad. Alebo si navaríme sami." zasmial som sa.    

"Presne. Veď sme šikovní." usmiala sa a objala ma. Spravil som to isté. Ešte chvíľku sme sa prechádzali po večernom vysvietenom meste, v ktorom bolo stále veľa ľudí, potom sme sa však vrátili k autu. "Nechceš ísť aj dnes ku mne?" 

"Ak môžem.." usmiala sa.