Veronica:

Zasmiala som sa. Liam mi pomohol a kopu palaciniek sme zaniesli do obývačky. Mala som super náladu. Vtedy som ešte vôbec netušila, čo ma čaká..

 Najedli sme sa, potom sme boli chvíľku s chalanmi a nakoniec sme sa všetci rozhodli ísť do mesta. Poobliekali sme sa a vybrali sa na cestu, celý deň sme sa prechádzali po rôznych uličkách, chalani sa od nás hneď odpojili, takže sme ostali sami. Až do večera sme boli vonku, potom sme sa vrátili ku nám. Spravili sme si večeru a potom presedeli ešte dlho pri filmoch. Ja som zaspala v obývačke na gauči, v Liamovom náručí. Ďalší krásny deň s mojou láskou. A je to tu. Ostáva nám len posledný deň..

Na druhý deň už bolo cítiť, že je to posledný deň. Bolo mi smutno a nechcela som ho pustiť. Keď sme sa večer už museli rozlúčiť, pretože išli na letisko, aj som si trochu poplakala. Mesiac je hrozne veľa, hlavne keď si až priveľmi zvyknete na niekoho prítomnosť. Volali sme si hneď ako prišli na letisko. Už vtedy mi chýbal.

... o mesiac neskôr ...

Ten mesiac bol najhorším v mojom živote. Presne toho som sa vtedy bála. Naozaj som prekliata. Síce som ho bola pozrieť, ale vtedy sa to vlastne všetko začalo. Myslela som si, že som chorá pretože mi často bolo zle. Predposledné ráno mojej návštevy som zvracala. Roztrasene som si umyla tvár a chcela som vyjsť z kúpeľne no vo dverách som skoro narazila do manažéra chalanov Paula.

Paul:

 Na tom dievčati sa mi čosi nezdá. Odkedy sem prišla, Liam je ako vymenený. Čas trávi len s ňou, najradšej by zahodil všetky svoje povinnosti a takto to ja nemôžem nechať. Rozhodol som sa, že si ju trochu obzriem. Aj ona sama sa správa nejako čudne. Počkal som si  na ňu. "Ahoj Veronica. Môžeš prosím ťa na slovíčko?" zavolal som ju. Chalani ešte spali, včera mali dlhý večer a túto príležitosť musím využiť. Prikývla. Sadli sme si do kuchyne. "Dáš si čaj?" spýtal som sa.   

"Nie vďaka.“ 

"Dobre, tak prejdeme rovno k veci. Ako je to medzi tebou a Liamom?" Nadvihla obočie a pozrela sa na mňa. "Viete ako to je.." 

"Chcem počuť, či ho máš naozaj rada, alebo ho len využívaš pre jeho úspech.."    

"Prosím??"  

"Dobre si počula. Nechcem, aby teraz Liama niečo rozptyľovalo. Chalani sú na najlepšej ceste stať sa slávnymi po celom svete."    

"Prepáčte, ale naozaj neviem o čo vám ide...Veď predsa všetko robí tak ako má, to že sa ľúbi nie je nič zlé."

"Ide o to, že sa nedokáže sústrediť na svoju prácu. Samá Nic sem, Nic tam. Chalani sú tiež niekde mimo s ním. A toto nemôžem dopustiť."

Pozerala na mňa a nechápala, že počuje takéto slová. "A čo akože chcete odo mňa?" 

Nechcel som zájsť takto ďaleko, ale budem musieť.. "Aby si mu dala pokoj." 

"Toto mi prikázať nemôžete."  

"Ale, naozaj? Buď si istá, že môžem. Nedovolím, aby hocičo pokazilo ich úspech. Ani to, že je to nejaké dievča.."

"Tu nejde o vás. Možno rozhodujete o koncertoch a neviem o čom, ale nemôžete sa Liamovi montovať do súkromia. Má už osemnásť. Hádam sa dokáže rozhodovať v týchto veciach aj sám!" 

"Možno má osemnásť číselne ale rozumu ako dospelý ešte nemá! Je to stále ešte pubertiak, ktorý nevie, čo je pre neho dobré. Teraz je pre neho prvoradá kariéra. Záväzky si môže nechať aj na neskôr."  

"Fajn..možno v niečom máte pravdu, ale aj tak...neurobím nič pokiaľ sa o tom neporozprávame všetci traja.." 

"Tak to nech ti ani na rozum nepríde. Liam o tom nič nevie. On nevie, čo je pre neho dobré.."  

"To skôr neviete vy..Ja ho neopustím." Vtedy do kuchyne vošiel rozospatý Liam. Dúfam, že to nepočul. "Čo kričíte?" pozrel sa na mňa a potom na Veronicu.

„To sme až tak kričali? Prepáč.." tvárila sa pokojne no mala chuť vylepiť mi Videl som to na nej.. Od nervov sa až triasla ale zahrala to. "Idem do kúpeľne." usmiala sa na Liama a vypadla z kuchyne. Liam si z chladničky vytiahol džús. Ja som radšej šiel do svojej pracovne. Toto si s ňou vybavím neskôr..