Veronica:

Bolo mi z toho nanič. To odo mňa naozaj chce, aby som sa rozišla s Liamom?? Nechápem, veď doteraz bolo všetko v pohode.. Umyla som si zuby a zaliezla som naspäť do postele. Musela som niekde ochorieť. Je mi dvojnásobne nanič. Liam sa naraňajkoval a potom sa vrátil do izby, kde som na posteli ležala ja. 

"Zlatko, čo sa stalo?" ľahol si vedľa mňa.  

"Nič mojko, len som unavená." povedala som a zakrútila som sa do periny.   

"Preto ste po sebe tam v kuchyni kričali?"  

"Nekričali sme po sebe."    

"Veď som počul.. O čo išlo?"

"Vlastne o nič...naozaj. Môžem si ešte chvíľu pospať, prosím ťa?" 

"Jasné, prepáč. Už idem." Prezliekol sa a odišiel do obývačky. Chvíľu som si ešte poležala, no potom som už išla von z izby. Chalani boli v obývačke a Paula som našťastie nikde nevidela. "Ahojte." usmiala som sa a sadla som si k Liamovi. "Bré ráno." povedali jednohlasne. Toto nepochopím.. "Ahoj." usmial sa na mňa Liam a pobozkal ma. Náladu som mala pod psa, ale snažila som sa držať. Večer už musím domov. Zatiaľ Paula nebudem brať až tak vážne...

Liam:

Dnes sme mali voľno, tak sme sa rozhodli si trošku užiť Birmingham. No, vlastne, len chalani, ja som navrhol Nic, aby sme šli k nám. Wolverhampton je asi 20 kmilometrov odtiaľto a svoju rodinu som už dlho nevidel. A navyše, rád by som im predstavil Veronicu. Keď sme ostali sami v izbe, spýtal som sa jej, či by tam chcela ísť so mnou.

A..stíhame to? Veď o ôsmej už musím byť na letisku.." 

"Momentálne je desať. U nás budeme tak.. za polhodinku, ak si švihneme. Je to len kúsok a minule, keď som telefonoval s mamou, vravela, že by ťa rada spoznala." usmial som sa.   

"No dobre.." Objal som ju. Vzal sme si nejaké svoje veci, ona sa pobalila a vzala si svoj kufor a rozlúčili sa s chalanmi. Ja tam ostanem do zajtra, Nic pôjdem večer odprevadiť na letisko. Keď sme prišli k nám, bolo takmer jedenásť. Naši boli obaja doma, dokonca aj sestry, čo sa často nestáva. Podávali si nás medzi sebou a oboch nás vystískali. Sestry aj mama si s Nic padli do oka, čo som bol veľmi rád.

Keď prišlo šesť hodín, museli sme vyraziť na letisko. Videl som na nej, že je zničená, ale nekomentoval som to. Určite je to len preto, že odchádza.  Na letisku sme sa museli rozlúčiť, do čoho sa mi veľmi nechcelo. Poriadne som ju vyobjímal, vybozkával a potom som ju chtiac-nechtiac musel pustiť do lietadla. Už len dva týždne a uvidíme sa znova..

Hneď ako mi napísala, že je doma, zavolal som jej. Pretelefonovali sme snáď dve hodiny, keď mi vbehla do izby mama, že mám ísť ešte za nimi, lebo ma nevideli od leta. Tak som jej sľúbil, že zavolám ráno.

Veronica:

Liamova rodina je veľmi milá. No bola by som radšej, keby ma spoznali v lepšej nálade. Snažila som sa usmievať, ale ku koncu návštevi mi už bolo tak zle, že som mala čo robiť, aby som sa nerozplakala. Aspoň som to mohla uhrať, že mi je ľúto, že musím odísť. Vlastne to aj bola pravda.

Keď som konečne prišla domov a mohla som si ľahnúť do postele, bola som najšťastnejší človek na svete. Aspoň na chvíľu.. Napísala som Liamovi, že som už doma a že mi už teraz veľmi chýba. Ráno mi bolo ešte horšie, takže som sa chtiac-nechtiac obliekla a išla som k doktorovi. Čakala som tam skoro hodinu, kým ma vzali dnu a medzitým som rozmýšľala nad tým, čo mi povedal vtedy Paul. Liama veľmi ľúbim, nemôžem ho nechať len tak. Navyše by som asi neprežila, keby ho zbalilo nejaké iné dievča. Keď ma konečne zavolala dnu sestrička a vyrušil ma z mojich úvah, celá napnutá som sa so stiahnutým žalúdkom pobrala dnu..

Prečo mi to nenapadlo??!!..Keď som vyšla z ordinácie, bola som úplne mimo. Som tehotná..V šestnástich...S Liamom.. Som mŕtva.. V šestnástich!!  Sadla som si na prvú voľnú lavičku a civela som do blba. Teraz sa ukázalo, že pri Liamovi jednoducho nerozmýšľam..Bola som neopatrná a tak to aj dopadlo.

Ani neviem ako som prišla domov. Vyzula som sa a zavesila budnu na vešiak. Keď som však v obývačke zbadala toho chlapa, zostala som stáť na mieste. "Čo tu chcete?" zavrčala som. Ako sa len opovažuje?!