Liam:

Nevedel som, čo mám robiť, keď mi nedvíhala telefón. Doteraz ma vždy zdvihla. Stalo sa jej niečo?! Snažil som sa nejako rozptýliť, ale nešlo to. Rovnako to bolo aj na druhý deň, volal som jej snáď tisíc krát. Napísal som jej aj strašne veľa správ, no nedočkal som sa odpovede. Toto je zlé.. Keď som sa vrátil za chalanmi, asi som ich nakazil svojou zúfalosťou, lebo tiež len chodili ako mátohy. Skúšal som snáď všetko, ale nijako sa s ňou nedá skontaktovať. Ak to takto pôjde ešte jeden deň, vraciam sa do Londýna..

Veronica:

Takto to nemôže ísť ďalej..Keď sa mu neozvem tak nakoniec ešte príde on sem. Kde je teraz ten bastard?!? Nechcela som mu volať, ale keď som si našla v mobile Paulovo číslo, musela som. S nevoľou som si priložila mobil k uchu a čakala, kedy sa ozve jeho slizký hlas.

"Počúvam.."

"Teraz buďte múdry..Ak sa Liamovi aj naďalej neozvem, som si istá, že sem príde. A potom mu budem musieť vysvetliť, čo sa deje." 

"Tak sa s ním rozíď. Netráp ho ďalej.." 

"Prosím?? To nie."

"Nemáš na výber. Aj tak sa už viac neuvidíte..“

Veronica:

Zložila som. Je to hajzel. Nič iné iba... Kopla som do prvej veci, čo mi prišla do cesty. Ale čo mám robiť??? Mám to Liamovi povedať?? Tak by som mu všetko zničila. Ale mám mu klamať?? Ani to si nezaslúži... Najlepšie riešenie asi..asi bude, keď mu napíšem, že je koniec. Zavolať mu to totiž nedokážem. Bude to najúbohejšia vec akú som mohla spraviť, ale..veď v podstate som aj úbohá. Neviem čo je dobré a čo zlé. Vzala som mobil a naťukala prvý dôvod ktorý mi napadol. Do tvojho sveta nepatrím. Veľa cestuješ a ja to nezvládam.. Je mi to veľmi ľúto.. Napísala som plnú esemesku dôvodov. Ešte tri krát som ju upravila a potom s plačom poslala. Mobil som vypla a sadla som si na zem. Vraj mi zničí, život ak mu to poviem..Veď on mi ho ničí aj tak.. Liam je môj život. Vlastne..bol..Už nemám život..

Z domu som nevyšla celý týždeň. Naši si mysleli, že som chorá, takže ma nechali doma. Neviem ani čo mám povedať vlastným rodičom..Liam mi chýba tak veľmi, až rozmýšľam nad vecami, na ktoré by som ani nepomyslela. Stále neviem, čo urobím. Ale asi by som nezvládla si dať dieťatko zobrať.

Liam:

Tretí deň, čo mi ani neprezvonila. Začínal som byť v koncoch a ani chalani už nevedeli, ako ma utešiť. Až večer, keď som ležal v posteli a chystal sa jej znova zavolať mi zapípala esmemeska. Veronica. No konečne, už som si myslel, že na mňa zabudla. Ale keď som si prečítal, čo je v nej, stuhol som. Čítal som to dokola snáď sto krát a stále som dúfal, že sa ten text zmení. No nemenil sa. Dáva mi kopačky.. Prečo? Jasné, dôvodov je tam milión, ale ja chcem vedieť skutočný.. Snažil som sa jej potom dovolať, vytáčal som jej číslo stále dookola, ale nedalo sa to. Odkazová schránka..

Vzdal som to.. po jej esemeske a po tom, ako mi po zvyšné dni vôbec nebrala telefón som to vzdal. Nemohol som ísť za ňou.. Celé dni sa tvárim ako idiot, ani sa s chalanmi nezabávam, z čoho sú zdeptaní a snažia sa ma opäť dostať do nálady. To mi ale nejaký čas potrvá. Viem, že som ju nepoznal dlho, dokonca sme spolu chodili možno mesiac, ale.. milujem ju. Veľmi.

Veronica:

Aj keď si to malé zobrať nedám, nechať si ho nesmiem. To isté povedali aj rodičia. Teda až po slovách ako..Si sprostá, nezodpovedná, zničila si si život, iní by ťa vyhodili z domu.. a podobne. Sedela som na gauči ticho a hľadela som do zeme. A takáto bez duše som bola stále. Až po týždni som sa odvážila zapnúť si mobil. Okamžite som vymazala všetky správy a odkazy bez toho aby som si ich vypočula, či prečítala. To by som už potom vážne nezvládla.