Liam:

Keď sa nám skončili koncerty, rozhodli sme sa, že sa s chalanmi do Londýna nevrátime. Vedel som, že by som to nevydržal a musel by som ísť za ňou. Nie, nechcem.. Dlhé týždne trvalo, kým sa veci aspoň máličko urovnali. Kým som znova začal normálne myslieť a baviť sa s chalanmi.. Kým som sa prestal zožierať otázkami, čo nás vzťah pokazilo naozaj, čo som spravil, čo spravila ona.. Kým som sa začal usmievať na okolitý svet, aj keď občas trochu nútene. Stále som na ňu nedokázal prestať myslieť, ale už som sa tak netrápil, ako na začiatku.. Stále však neviem, čo sa mohlo stať.. A prečo sa vlastne všetko toto stalo. Sama Veronica raz povedala, že šťastie netrvá dlho a asi mala pravdu. Naše šťastie netrvalo vlastne ani celý mesiac. Muselo sa to pokaziť. Ale nie, viac to rozoberať nebudem. Nech si je s kým chce, mne to už môže byť jedno..

Po pár mesiacoch sa to zlepšilo. Už som na ňu nemyslel tak často, aj keď mi stále trhala srdce spomienka na ňu. Zabudnúť mi pomohla Danielle, dievča, ktoré som spoznal. Nemilujem ju ako Veronicu. To už nikdy nebudem žiadne dievča. Ale ona mi je skôr ako kamarátka, chápe ma, rozumie mi a dokáže sa so mnou normálne pozhovárať, keď to potrebujem. Aj keď všade nás ukazujú, že spolu chodíme. Tak prečo im nespraviť radosť? Veronice som sa odvtedy neozval, ani ona mne, takže jej to určite prekážať nebude..

Práve sme prileteli do Londýna. Čaká nás tu posledný koncert zavŕšenia veľkého turné, ale ten bude až zajtra. Dnes má byť nejaká autogramiáda, no Paul sa nám niekam stratil. Zdvihol mi až po treťom zvonení a ospravedlňooval sa, že príde neskôr. Zaujímalo by ma, kde sa fláka. Odkedy.. odkedy ma Veronica nechala, stále niekam odchádza a lieta. Niečo mi tu nehrá..

Veronica:

Dieťatko som si nechala, ale predstava, že so mnou Liam nebude, že nikdy neuvidí svoje malé, že už ho nikdy neuvidím ja.. ubíjalo ma to. Každým dňom som bola slabšia, deň i noc som preplakala zababušená v perinách, zavretá vo svojej izbe. Iba to, že budem mať jeho dieťa mi dodávalo silu, ale vedela som, že ho musím dať preč. Musím.. Nedokázala by som sa oň postarať..

Počas všetkých tých mesiacov sa mi bruško neustále zväčšovalo. Spolužiaci o tom vedeli, no nevedeli s kým ho čakám. Pozerali na mňa s opovrhnutím, jediný, kto sa ma zastal bola Jenn. Praví kamaráti vás nikdy neopustia.. Pomáhala mi, keď bolo treba, nekupovala som však nijaké detské vecičky. Načo aj, keď pôjde preč. Pri tejto myšlienke som sa vždy pohladkala po brušku. Vedela som však, že to tak bude najlepšie, hlavne pre to maličké.. Detským obchodíkom som sa radšej oblúkmi vyhýbala. Nechcem si to radšej ani predstavovať..

Vedela som, že Liam má iné dievča.. Nedalo sa totiž odolať tomu a zistiť si, čo je s ním. Na fotkách vyzeral šťastne. A aj keď som ja plakala, bola som rada, že je aspoň on šťastný..

 Keď sa skončila škola, bola som v ôsmom mesiaci. Paul našiel adoptívnych rodičov, s ktorými som musela podpísať aj zmluvu. Bolo mi z toho nanič. Keď ma o mesiac doviezli do nemocnice, nebol tu so mnou Liam, ktorého ešte stále veľmi ľúbim a každý deň na neho myslím, ale boli tu tí dvaja, ktorí si potom zoberú naše dieťatko. Už som takmer dve hodiny na sále. Ledva dýcham. Vedľa mňa stojí žena, ktorá si malé potom vezme. Tá sa usmieva. Boli to hrozné bolesti. Dúfala som, že aspoň počas toho zomriem. Aspoň by som to malé nevidela a necítila by som sa ešte horšie ako som sa cítim teraz.. Viem, že Paul stojí niekde na chodbe a určite sa usmieva tiež. Dosiahol to, čo chcel.

No a potom som počula plač..Alebo skôr tiché mrnkanie. Je to chlapček. Zavrela som si oči. Počula som ako sa tej ženy pýtajú, či si ho chce vziať na ruky. Súhlasila. Začala sa mu prihovárať. S mojím synčekom.. Plakala som. A plakala som ešte dlho aj keď som už ležala sama na izbe. Malý bol ešte stále v nemocnici. Chcela som ísť za ním, no nemohla som. Aj Paul mi to zakázal. Ovláda môj život. Presne vie ako a  čím sa mi ma vyhrážať. Neviem sa mu brániť.

Rodičia za mnou prišli až na druhý deň. Otec sa so mnou stále nerozprával. Hneď ako ma prepustia si podám prihlášku na vysokú niekde v zahraničí. Potrebujem odtiaľto vypadnúť..Možno mi to nejako pomôže. Paul nás dokonca ošklabal aj o peniaze. Peniaze, ktoré mu dali adoptívny rodičia pre mňa ,si nechal a zmizol. Ale je mi to jedno. Nech sa s nimi aj zadrhne. Najhorší pre mňa je pocit, že malý je len kúsok odo mňa. A už nie nadlho, no ja ho aj tak neuvidím. Viem len, že mu dali meno, ktoré som im napísala ja...  Liam.