Louis:

Nemohol som uveriť tomu, čo Liam spravil. Čo sa chcel zabiť? Vie dobre, že nesmie piť alkohol a on si dá tak, že má dve promile v krvi. Nič sme o tom nevedeli, až keď nám v noci zavolali z nemocnice, že leží na intenzívke. To určite kvôli Veronice. Povedal mi, kam ide a Liam by to bezdôvodne nespravil, alkohol neznáša. Spýtal som sa Jenn, kde býva Veronica, musel som ísť za ňou. Keď už sa nespamätá, aspoň bude vedieť, čo spravila. Zúrivo som klopal u nich na dvere, kým mi niekto neotvoril. Jej mama ma váhavo pustila dnu a krútila hlavou, koľko chalanov za ňou ešte dnes príde. Rozrazil som dvere na jej izbe a vtrhol dnu. "Prečo si mu to spravila?! Povedz mi jeden normálny dôvod, prečo si chcela zabiť môjho kamaráta!!" 

Vyplašene vstala a pozrela na mňa. "Čo sa mu stalo?“ vyletelo z nej. 

 "Čo sa mu stalo?! Ešte sa aj pýtaš, čo sa mu stalo??!! Včera sa opil tak, že ho to skoro zabilo. Ty sama vieš, že on piť nesmie. Všetko to je len kvôli tebe! Chcel sa ísť s tebou pozhovárať, urovnať veci tak, aby boli aspoň sčasti ako predtým, ale ty si ho poslala do riti. Odkopla si ho ako nejakú handru, celé mesiace bol bez života. Myslíš si, že ma bavilo pozerať sa na neho? A dnes.. skoro tak aj skončil!!“ mal som v sebe toľko adrenalínu, že keby sa predo mňa postavil najlepší zápasník sveta, porazil by som ho.

Veronica:

Myslela som, že ma každú chvíľu zbije..Veľa k tomu nechýbalo, ale asi by som si to aj zaslúžila. "Je v poriadku?" spýtala som sa tichým hlasom. Srdce mi búchalo tak, že to museli počuť aj susedia.

 "V poriadku?! Nie a ešte dlho nebude. Leží v nemocnici a tak ľahko ho odtiaľ nepustia.."

"V ktorej?" bála som sa na neho hovoriť. Nechcela som ho ešte viac nahnevať..Cítila som sa ako.. ako najväčšia sviňa na svete. Louis musel prestať hovoriť, aby sa trochu upokojil. Po chvíľke sa znova ozval. "Idem tam aj ja. Ak ti na ňom ešte trošku záleží, poď so mnou."

Odvezie ma niekam preč a zabije ma. To bolo prvé, čo ma napadlo. Už mi naozaj šibe. "Dobre.." zamrmlala som a celá roztrasená som si hľadala tašku. Hodila som do nej aj ten list. Utekala som za ním, von pretože išiel poriadne rýchlo. Nasadol do auta a počkal tam na mňa, kým si vezmem veci. Nebude sa obťažovať ani zaviezť ma niekam ďaleko. Ide tak rýchlo, že keby ma vyhodí za jazdy von som mŕtva. Mala som čo robiť.. Celú cestu som plakala, ale bola som otočená k oknu a oči som mala zavreté. Vonku síce už bola tma, no nepotrebovala som vidieť ako za oknami lietajú svetla. Alebo skôr ako my letíme popri nich.. Pri nemocnici sme boli do piatich minút. Vystúpili sme a potom som sa náhlivým krokov vybral dnu.

Keď si mi prišli do nemocnice, mala som čo robiť, aby som neodpadla. Bežala som za ním po schodoch a tak mizerne som sa ešte naozaj necítila. Čo som to len spravila.. Pred dverami do izby nás zastavila sestrička. Povedala, že už sa prebral, ale nesmie sa teraz veľmi namáhať. A môže tam ísť len jeden. Pozreli sme sa na seba. Louis si sadol na lavičku na chodbe a nechal ma, nech idem do izby..

Pomaly som otvorila dvere a vošla som dnu. Hneď na mňa uprel pohľad. Bol veľmi bledý a .. Oči sa mi zahmleli, slzné kanáliky ešte stále pracovali aj keď som čakala, že rok už nebudem mať  z čoho plakať. Kým som prešla k posteli, utrela som si oči. "Prepáč mi.. Bože, je mi to tak strašne ľúto..ako ti je?" 

 Keď ma zbadal vo dverách, odvrátil pohľad a radšej hypnotizoval stenu. "Fajn." odvrkol.  

Nechce sa so mnou rozprávať.. Teraz sa mi už po lícach kotúľali slzy veľké ako hrachy. 

"Nebudem ťa už otravovať. Chcem ti iba niečo dať a.. keď ti bude lepšie tak si to prečítaj. Prosím ťa." vybrala som z tašky list a dala som ho do prvého šuplíka v nočnom stolíku. "Prečítaj si to, keď budeš sám." povedala som a pozrela som na neho. Aj stena mu bola milšia než ja. "Tak sa rýchlo uzdrav a.. a buď šťastný." povedala som a radšej som odtiaľ rýchlo ušla. Bolo to zrejme posledný krát, čo som ho videla. Zajtra už odchádzam. Nemôžem tu zostať dlhšie všetko tu len ničím. Potrebovala som mu len povedať pravdu.. Nechcem odísť a nechať tu kopu klamstiev. Vyšla som z izby. Louis stále sedel na lavičke. Prekvapene na mňa pozrel, prečo som tak rýchlo vyšla z izby. "Ak chceš..tak choď za ním." vyhabkala som a rýchlo som išla preč. Okamžite stál na nohác a chytil ma za zápästie. Tak silno, až ma skoro prehlo. "To je všetko? Viac si nemáte čo povedať?" zavrčal. 

"Pusť ma!" odsotila som ho. "Ty o tom nevieš nič!  Tak sa do toho nestaraj!" plakala som ako malá..Bola som rada, že naokolo nie sú žiadny iní ľudia. Ešte by ma dali zavrieť do blázinca, veď nakoniec tam možno aj patrím. "Neviem o tom nič? Liam mi všetko povedal. O vás dvoch od začiatku. Ale ak máš ty nejakú inú verziu, ktorá je kompletnejšia. Vyklop ju. Minimálne on si to zaslúži vedieť.." 

"Aj to bude vedieť..A už ma nechaj, dobre? Neboj sa už sa vám viac nebudem pliesť do životov." prehodila som cez plece tašku a utekala som preč.