Veronica:

Zlatko..Stále ma má rád. Prikývla som. Dnu znova vošla sestrička a už bola nahnevaná. Rýchlo som sa sklonila k Liamovi a dala som mu pusu. "Zajtra.." šepla som a vyšla som z izby. Na chodbe stál Louis. Stále sa na mňa pozeral vražedným pohľadom. Sklonila som zrak. "Prepáč mi aj ty.."

Liam:

Po ôsmich mesiacoch mi znova dala bozk.. "Zajtra.." zopakoval som po šepky a sledoval som ako odchádza. Potom sa ma už ujala sestrička a ja som ostal sám so svojimi myšlienkami.. Máme synčeka.. chlapca. Zajtra sa jej nesmiem zabudnúť spýtať, ako sa volá.. Nemohol som zaspať. Celú noc som myslel na to, čo už mohlo byť. Mohli sme byť rodina.. Ale budeme. Budeme spolu, všetci traja. Sedel som na posteli a prehrabával sa v mobile.

Louis:

Čakal som tam snáď polhodinu. Dúfam, že už si to konečne povedali, lebo ich zabijem oboch.. Keď vyšla, pozrela na mňa smutným pohľadom a následne sklonila hlavu. Vedel som, že ju to mrzí. Neodolal som.. "Takže je všetko zase v poriadku?" 

 "Nie všetko, ale.. aspoň sčasti mi už dúfam odpustil no musíme napraviť, čo som ja pokazila.." 

"Povedz mi, čo sa za ten čas stalo.." Sadli sme si na lavičku a ja ona mi to postupne povedala. Keď rozprávala o Paulovi, už neplakala. Cítila iba hnev a hnus, no keď začala rozprávať o malinkom, tak to nevydržala a rozplakala sa. "Vieš..možno sa nám ho ani nepodarí vziať späť, ktovie čo mi to dal vtedy podpísať.. Doplatil na moju hlúposť." plakala. Za tých pár mesiacov si toho prežila strašne veľa. Potichu som ju počúval a neprerušoval ju. Vedel som, že Paul ma niečo za ušami. Liam ho bude chcieť zabiť a ja mu s radosťou pomôžem, rovnako ako aj chalani. Keď začala rozprávať o ich synčekovi, ostal som na ňu nemo pozerať. Keď sa však rozplakala, objal som ju. "Urobíme, čo sa bude dať robiť." "Ja som len nechcela zničiť Liamovi život, kariéru...no myslím, že som urobila ešte horšie.."                                      "Nechcem byť na teba zlý, ale bola si pekne hlúpa.. Zničiť kariéru? Záleží mu na tebe viac ako na sebe. Ľúbi ťa. Myslím, že by sa tešil, keby si mu povedala, že budete mať bábo."

"Ja viem..Všetko som pokazila.." 

"To si teda pokazila. Ale máš šancu napraviť to, tak si nepokaz aj tú.." Prikývla."Urobím preto všetko."

Usmial som sa. "Poď, pôjdeme odtiaľto. Prídeme zase zajtra."  

"Chcem tu zostať.."  

"Aj tak ťa k nemu nepustia. A musíš si oddýchnuť." 

"To nevadí. Už ho samého nenechám." 

Povzdychol som si. "Dobre.. Ak budeš niečo chcieť, zavolaj mi.." Prikývla a oprela sa o stenu. Hneď, ako som sa vrátil domov, začal som toho darebáka hľadať. Zmizol. Proste sa zbalil a vypadol. Toto mu ale tak ľahko neprejde..

Veronica:

Musím to všetko napraviť.. Spala som na lavičke. Vlastne spala som možno dve hodiny..Inak som rozmýšľala nad všetkým, čo sa stalo a čo sa asi stane. Ráno ma zobudila sestrička zo včera. Doniesla mi čaj a bola milšia ako včera. Hneď ako odišla som vkĺzla do Liamovej izby. Hral sa s mobilom, ale keď ma zbadal, usmial sa a odložil ho na stolík. "Čo tu robíš tak skoro? Zbadajú ťa."

"Už ma zbadali." pousmiala som sa a sadla som si na stoličku. "Ako ti je?"

"Lepšie. Poď sem za mnou." posunul sa na posteli. Sadla som si teda vedľa neho. "Už to neurobíš, však?" pozrela som na neho a chytila som ho za ruku. Sklopil zrak na naše ruky. "Prepáč.. Nevedel som, čo mám robiť. Videl som v tom jediné riešenie."  

"Ty sa mi neospravedlňuj je to moja vina.."

"Aj ty už prestaň. Radšej mi povedz niečo, čo chcem počuť viac..“

"Ľúbim ťa..Strašne si mi chýbal..." pozrela som na neho a z očí mi znova začali tiecť slzy.  

Pritiahol si ma k sebe a silno ma objal. "Ty mne tiež.."  

"Kedy ťa pustia?"  

"Zajtra by som mal ísť. Sestrička mi povedala, že sa to zlepšuje, domov ma pustia, len musím ešte pár dní oddychovať. Potom už budem ako rybička." usmial sa.

"To som rada.." pousmiala som sa.