Veronica:

"Budeš tu dnes so mnou? Toľko sa ťa chcem opýtať, povedať ti.." 

"Áno.. Ale stále sa pred tebou hanbím za to, čo som spravila. Je mi nanič." 

"Nic.. Už to pusť z hlavy. Viem, že ťa to mrzí, ale nemôžeš sa preto zožierať večne. Všetko sa zase napraví.." 

"A čo ak nie??" pozrela som na neho. "Nikdy si to neodpustím.."

"Na to ani nemysli. Budeme znova spolu a malého dostaneme späť, o to sa postarám." 

"Ani neviem, kde je.." hlesla som. 

"Nevieš ani u koho je? Komu si ho dala?" 

"Vybavoval to všetko on. Nechcel mi o nich nič povedať, vraj by tak porušil nejaké práva alebo čo.."

"Práva? Mala si právo vedieť, kto budú jeho adoptívni rodičia." kypel v ňom hnev. "Neostáva nám nič iné, lán nájsť Paula a vytĺcť to z neho.

"Je mi to strašne ľúto..Som hlúpa.."

Tuho ma objal. "Ako sa vlastne maličký volá?" spýtal sa. 

"Liam." usmiala som sa cez slzy. Dala som mu meno po ňom.. Už aj jemu sa teraz oči plnia slzami. "To ťa nič lepšie nenapadlo?" zasmial sa. 

"To je najkrajšie meno aké poznám.." usmiala som sa. Pobozkal ma. Dlho a vrúcne. Objala som ho a pobozkala. Veľmi mi chýbal a konečne ho tu mám. Bola som pri ňom celý deň. Prehovoril sestričku a tá sa nechala presvedčiť. Objímali sme sa, rozprávali a aj bozkávali. Dokonca som sa občas aj smiala.. Bála som sa znovu zabudnúť na problémy a usmiať sa. Vždy keď ma rozosmial, som čakala, že sa tam objaví Paul..Večer sme si pustili telku a Liam zaspal. Hladila som po vlasoch a počúvala som jeho dych. Upokojovalo ma to. Po chvíle som zaspala aj ja. Veď si ani nepamätám kedy som poriadne spala.. Bola som v obrovskom prázdnom dome. Bežala som po jeho chodbách a všade sa ozývali moje kroky. Srdce mi prudko bilo a v hlave som mala ostrú bolesť. Vtedy vonku zahrmelo a vo dverách sa objavil Paul. Našťastie to bol len sen..Normálne mnou trhlo a začala ma bolieť hlava. Liam bol pri mne. Chytila som ho za ruku. Dojalo ma to. Už dávno sa o mňa nikto tak pekne nestaral..

Liam:

Zvyšok noci som už nedokázal zaspať. Sledoval som ju, hral sa s jej vlasmi alebo rozmýšľal, kde asi tak je náš maličký, ako mu je, akí ľudia sú pri ňom. Musíme ho získať späť.. Práve som rozmýšľal nad tým, že Paula musíme čo najskôr dostať, keď sa mykla a zobudila sa. "Zlatko.. čo sa deje?" objal som ju.

"Nič..len sen. Prepáč.

"Nie, nič sa nedeje. Čo sa ti snívalo?" 

"Zlý sen.. Naháňal ma Paul." Viem, že to nebolo vhodné, ale zasmial som sa. "Prepáč mi.."

 "To nič.." uškrnula sa trochu aj ona.  

Už ťa nebude naháňať ani v snoch. Nedovolím mu to." usmial som sa a pritiahol si ju k sebe.

Dnes ma pustili z nemocnice. Cítil som sa ešte celkom normálne, ale stále som mal hnusný pocit na žalúdku. Prišiel po mňa Louis a zobrali sme k nám aj Veronicu. Už ju nenechám samú.

Veronica:

Keď sme prišli k nim, ostatný chalani na mňa prekvapene pozreli. No nebol to príjemný pohľad, že ma radi vidia. Priam som cítila ako keby ma tým pohľadom rezali na kúsky. Sklonila som hlavu a radšej som si dala dole bundu. Vysvetlili sme chalanom, čo sa stalo. Všetko poporiadku a postupne ich pohľady mäkli. Každý ma potom objal a povedali, že nám pomôžu chytiť Paula.. "Cítim sa ako v nejakej kriminálke.." povedala som, keď sme už boli s Liamom sami.

 "Ja tiež. Cítim sa ako vyšetrovateľ." povedal. "Louis mi dnes vravel, že ho začal hľadať. Doma nie je, ale jeho žena by mohla niečo vedieť." 

"On má ženu?" 

"A malého syna. Práve preto mi nejde do hlavy, že bol schopný urobiť niečo takéto.." 

Pokrútila som hlavou. "Bože..o čo mu vlastne išlo.."

"Chcel nás rozdeliť. Aby som sa venoval len hudbe a zarábal na neho prachy. A on si potom s nimi a s tvojimi navyše ujde.." 

"Ale aby opustil aj vlastnú rodinu.." 

"Nikdy by som si to o ňom nemyslel. Ale ukázalo sa, že je to obyčajný hajzel.."