Veronica:

„Nikto tu nikoho nebalí. Len sa trochu zabávame.“ usmial sa Liam. Prevrátila som očami a zvesila som so seba  Jenn. Tá už mala sklené oči a červené líca. Jasný znak. "Poď moja, ideme sa von trochu schladiť." chytila som ju pod pazuchu a otočila sa chrbtom k tým dvom cukríkom. Sadli sme si na schodíky. Jenn však o chvíľu ovracala kríček, takže som ju musela vziať do kúpeľne. Aspoň trošku vytriezvela. Vrátili sme sa dole. Pristihla som sa, že očami hľadám toho chalana, ktorého tričko som mala na sebe. Dlho som však hľadať nemusela boli zase na pódiu. Jenn okamžite ožila a začala poskakovať. Ja som si dala ruky do zadných vreciek a pozorovala som ich. Niekto má šťastie, že robí to čo ho baví a ešte za to aj dostáva peniaze...

Začala ma bolieť hlava z toho smradu, čo tam narobili. Myslím, že niekto na miesto kríčka ovracal aj gauč. Jennina mama bude nadšená...Rozhodla som sa odísť aj tak si nebudú pamätať, že som odišla. Vzala som si bundu a ako som cestou vychádzala von, tak som sa obliekala.

Liam:

Nejaké baby si nás odchytili a donútili nás znova vyjsť na pódium. Diktovali si pesničky, aké chcú a my sme im ich zaspievali. Vlastne, ja som sa radšej veľmi nepridával, chalani to odhulákali sami. A to myslím takmer doslovne, pretože si dali celkom dobre do nosa. Keď som však zbadal, že sa tam ukázala aj Veronica, usmial som sa. Odspievali sme posledné kolo. Viac sa tam už dnes nevrátim. Namiesto toho som sa šiel trochu vyvetrať, pretože vnútri bol strašný vzduch. Vydýchaný a plný alkoholu.

Sadol so si vonku na schody. Nikto tam nebol, všetci boli zhŕknutí vnútri, kde bolo teplo. Vrátil som sa teda ešte po mikinu. Vo dverách som sa s ňou znova stretol. "Už odchádzaš?" spýtal som sa jej. Skoro do mňa narazila, musela trochu cúvnuť. "Ehm...hej. Baby sa nejako rozpŕchli, takže si to ani nevšimnú.."                                        

"Aj ja som niekde stratil svojich. No.. mohol by som ťa odprevadiť?" ponúkol som sa.                                                      

„Chce sa ti? Myslela som, že už sa mi budeš radšej vyhýbať oblúkom, po tom odmietnutí.“ uškrnula sa.                      

„Trošku to síce zabolelo, ale rozhodol som sa ti dať ešte šancu.“ usmial som sa. „Jasné, že sa mi chce.“                        

„Tak poď, hviezda.“ zasmiala sa.  Prevrátil som očami a už som kráčal vedľa nej. Vyšli sme na chodník smerom k zastávke.                                                                                                                                 

"Vlastne.. Ak chceš, môžem ťa aj zviesť." spomenul som si, že sme tu autom.                                                        

"To nemusíš.." usmiala sa. "Ale vďaka."                    

"Vážne. Budeš doma rýchlejšie." usmial som sa. "Poď." vzal som ju za ruku a ťahal ju k autu. 

"Nie, veď.." zasmiala sa. "Už si mi dnes dal tvoje tričko, domov ma vážne voziť nemusíš." 

"Nekaz mi to, že chcem byť milý." zasmial som sa a otvoril som jej dvere.    

"Len, aby som zajtra nebola v novinách.." zasmiala sa, ale nastúpila. Obišiel som auto a nastúpil si z druhej strany. 

„Priznaj, že by ti to nevadilo. Že by ťa so mnou spájali.“ Uškrnul som sa a pozrel na ňu. 

 "Skôr by sa mi páčilo, žeby ma videli viesť sa v takom peknom aute." Uškrnula sa. 

"Ďalšia rana pod pás. Po dnešku bude moje ego na bode mrazu. To každého takto schladíš?" 

„Chudáčik.“ zasmiala sa. „Mám len vlastnú stratégiu. Silné články to prežijú.“                      

„To sa asi musím viac snažiť.“ zasmial som sa. 

„Nebudú ťa hľadať?“ vymenila rýchlo tému.  

"Tí už nevedia ani o sebe, nieto ešte o mne." zasmial som sa.  

„Tak nejako.“ Usmiala sa a sklonila hlavu.  

"Vidíš, nikomu nechýbame. Ak chceš, tak ťa ešte niekam pozývam, aby vašim nebolo divné, že si tak skoro doma." 

"Tí si takisto nevšimnú, že som už doma. Možno ani oni nie sú doma."

 "Zase mi všetko kazíš. Ja sa na to môžem vykašľať. Naozaj máš tvrdú stratégiu." zasmial som sa. Aj tak som odparkoval auto pred Starbucksom. 

"No tu budeme fakt nenápadní.." 

"Chceš byť nenápadná?" zasmial som sa a vytiahol zo skrinky pod palubovkou okuliare. Dal som si ich na oči. "Môžeme ísť."                                                                                          

"No veď uvidíme." zasmiala sa. Vystúpili sme z auta a zamierili do kaviarne..