Liam and Veronica (znova spoločné):

V: Let trval celú večnosť. Keď sme konečne pristáli, kašľala som na to, že som unavená. Srdce mi búchalo. Vedela som, že sa za chvíľu stretnem s tým, ktorého tak nenávidím.

L:  Inšpektor nás viedol do bytu, kde by mal byť. Zaklopal na dvere a ten všivák prišiel otvoriť. Bol zhrozený, ale keď uvidel preukaz a súdny príkaz, nemal inú možnosť ako pustiť nás dnu. Mal som nutkanie zabiť ho na mieste, ale pred týmto nás inšpektor ešte v lietadle varoval. No aj tak som sa nezdržal a jednu poriadnu som mu vrazil. Hneď ma od neho odtiahol a začal upokojovať, ale tomu hajzlovi som sa nemohol ani pozrieť do tváre..

V:  Keď som ho zbadala, prišlo mi zle. Detektív ho zatkol a kým sme leteli naspäť súkromným lietadlom, začal ho vypočúvať.

L:  Zapieral a nechcel nám nič povedať. Ale keď mu inšpektor povedal, že ak nebude spolupracovať zvýši mu trest, rozmyslel si to. Dal nám meno a aj adresu ľudí, kde by sa mal nachádzať malý. Ak tam nebude, zabijem ho. A teraz už naozaj..

V:  Hneď ako sme pristáli sme znovu leteli do Los Angeles, kde je náš maličký..Na opačnej strane Ameriky. Bála som sa, či nám malého dajú.. Možno to nie sú zlý ľudia a..ach. Asi by to bolo lepšie keby boli zlí, aspoň by som sa necítila zle, že som ublížila ďalším ľudom ale na druhej strane..už vážne neviem. Len dúfam, že to dobre dopadne.

L:  Obratom sme leteli do Los Angeles. Len dúfam, že.. že je tam maličkému zatiaľ dobre, ale.. že sú to ľudia, ktorí majú v sebe trochu citu. Keď sme tam prišli obaja sme sa zhlboka nadýchli a zaklopal som na dvere.

V:  Otvorila vyššia pani. Obzrela si nás a keď sa pozrela na mňa, videla som ako privrela dvere. Pamätám si na ňu a ona si pamätá na mňa. Možno som mohla zostať radšej v aute.

L:  Nevedel som, čo jej mám povedať, ale zastavil som ju. "Ehm, prepáčte.. Ste.. ste pani Newtonová?"

"Áno, čo chcete?"

Nebudem otáľať.. "Chceme vidieť nášho syna."

"Tak na to zabudnite. Nemáte na to žiadne právo."

"Máme na to plné právo, sme jeho rodičia. A je tu ešte jedna vec.. zmluva, ktorú ste podpísali, bola súdom zrušená, ten kto ju vystavil, bol totižto podvodník. Ste tu jedine vy, kto naňho nemá právo." Žena okamžite zavrela dvere. Veronica na mňa pozrela a  pokrútila hlavou. "Nedajú nám ho.."

"Nemajú na výber.." začal som znova klopať na dvere. Vlastne búchať. Vypadnite!" počuli sme ako kričí tá žena. Dvere sa otvorili no stál v nich jej manžel. "Ak neodídete zavolám políciu."

 "Zavolajte. Prišli sme si po svojho syna." povedal som a bolo mi jedno, čo ten chlap spraví. Pretlačil som sa cez neho dovnútra a začal hľadať malého.

V:  Chcela som ísť za Liamom, no ten chlap mi nedovolil vojsť.  Nevedela som, čo mám robiť. Prosila som ho, ale trval na svojom. Tá ženská sa zase pokúšala zastaviť Liama. "Dobre viete, že ste malého získali podvodom! To my sme tu tí, kto by mohol zavolať políciu, takže nám ho láskavo hneď dajte. Svoje peniaze dostanete späť." Kričal na ňu Liam. "Nemôžete nám ho len tak zobrať!!" tá žena plakala. A ja tiež.. Ubližujem všetkým naokolo. Chcela som prekĺznuť vedľa toho chlapa keď kontroloval situáciu v dome, no zbadal ma a poriadne odsotil. Narazila som do stene a poriadne som si buchla hlavu. "Chcem ho vidieť.." hlesla som a musela som sa zaprieť, aby som nespadla.

L:  "Buďte si istá, že môžem. Ale nechcem to takto. Vy nám ho dáte a to hneď." snažil som sa hovoriť už kľudnejším tónom. Všimol som si, ako ten chlap odsotil Veronicu dozadu. "Je to jeho matka! Má právo vidieť svojho syna!"

V:  Kričali sme jeden cez druhého. Jasné, že nám ho nechceli dať..Museli sme zavolať políciu, ktorá im potvrdila, že zmluva ktorá bola podpísaná je neplatná, že to bol jeden veľký podvod. Peniaze ktoré sme im vrátili, im však nepomohli. Každý z nás bol podvedený, každý z nás si pretrpel svoje. Bolo mi ich veľmi ľúto, veď aj za ich nešťastie môžem ja no...no keď som v postieľke uvidela malinkého, bola som schopná spraviť všetko, len, aby bol znova môj.