Dúfam, že ma ešte stále máte radi, aj keď som vás nechala dlho čakať... Na svoju obranu včak chcem len povedať, že toto ešte nie je posladná časť. Bude ich presne 40. Viem, že to už sú okrem tejto len 3 časti, ale určite sa v nich je na čo tešiť, aspoň dúfam.

Inšpiráciou na šaty mi bola nedávna svadba môjho bratranca.. Takže už som čo-to prezradila.. Dolu pirpájam obrázok, aby ste si ich lepšie vedeli predstaviť.. (fešák na fotke je môj bratranec :D) :)

Očakávam od vás však, že k tento bude aspoň 10 komentárov, inak to prehodnotím.. :D Je to celé na vás, budem však rada, ak si ju aspoň prečítate. Ste pre mňa veľko inšpiráciou..:) 

Marci :) 

-      O 18 mesiacov neskôr..     –

Liam:

Dnes je ten veľký deň.. Od rána pobehujem sem a tam po dome, zbieram hračky po malom, snažím sa nejako zabávať, len aby som na to nemyslel. Myslím, že by som z toho mal mať dobrý pocit, lenže kravata na krku ma škrtí, potia sa mi ruky a myslím, že ani tá tabletka nezaberá. Viem, všetko príliš prežívam, ale toto nie je len taká bežná udalosť.. Hlavne nie pre mňa..

Do izby vtrhli vyobliekaní chalani a Liamom – ktorý má už teraz dva roky – na rukách. Malý mal oblečené sačko, kravatu a nohavice, hotový malý družba. „Preboha Liam, ty ešte nie si? Limuzína tu bude každú chvíľu..“ posťažoval sa Louis. Do izby sa vrhli aj moje sestry a mama, ktoré boli podobne vzrušené, ako ja. Mama na mne spravila ešte posledné úpravy, pobozkala ma na líce a zaželala mi veľa šťastia. To teraz budem potrebovať.. V kuchyni som zo stola vzal pripravenú kyticu a nasadol do limuzíny spolu s malým na rukách. On vyzeral absolútne pokojne, naťahoval kvietok, ktorý mal zastrčený vo vrchnom vrecku sačka. To len ja som nervózny..

Limuzína zastavila. Spolu s Liamom sme vystúpili pred domom, kde bývajú Veronicini rodičia a dnes je tam aj ona. Bolo tam, samozrejme aj kopu ďalších ľudí, kamarátov, rodiny. Počkal som na mamu, ktorá ma chytila a spolu sme vošli do domu. Idem si po svoju nevestu.. Ale to, čo som zbadal, som ani v najmenšom nečakal..

Stála tam, uprostred kuchyne. Biele šaty jej obopínali mierne vypuklé, štvormesačné bruško.. Boli dlhé, sukňa krásne nariasená, s volánikmi zvýrazňovala črty jej dokonalej postavy. Hrudník a prsia mala stiahnuté korzetom na chrbte, no nie príliš. Bola dokonalá.. Šaty boli nenáročné, bez ramienok, jemne prešívané čipkou, flitrami a drobnými kamienkami. Nič na nich však nebolo prehnané.. Závoj na hlave nemala, dlhé hnedé vlasy jej v kučerách padali na ľavé rameno. Hore mala vlasy len prepletené, zapnuté troma sponkami v tvare ružičiek. Jej krk zdobila len jemná retiazka s kamienkami a na ušiach jej viseli asi dvojcentimetrové náušničky v tvare slzičiek. Celá jej osobnosť by schovala do vrecka aj tú najväčšiu filmovú hviezdu na červenom koberci. Celý jej dokonalý vzhľad ešte umocnil úprimný a nedočkavý úsmev na jej tvári. Okamžite som pustil mamu a prešiel som k nej. Samozrejme, aj ona mi musela upraviť golier na košeli, až potom ma pobozkala. Dlhým, rovnako zamilovaným bozkom, ako keby sme sa bozkávali po prvý raz. „Veronica, Liam, počkajte s tým po sobáši.“ zahriakla nás jej mama, ale usmievala sa aj ona. S úškrnom sme sa od seba odtiahli. Položil som malého Liama na zem a podal jej do rúk kyticu. Aj drobec pozeral na maminu s vyvalenými očkami, ale zjavne sa mu páčila. Veronica mi pripla pierko na náprsné vrecko na saku, s rovnakým kvetom, z akých mala ona kyticu. Potom mi dala ešte jeden bozk a mohlo sa ísť..

Do kostola, kde sme mali mať svadbu prišlo aj veľa nezvaných ľudí. Práve preto sme si vybrali jeden z tých väčších, na svadbu do kostola nikdy nemusia chodiť len hostia.. Ako som videl, bolo tam aj veľa fanúšikov, ale všetci sa správali normálne, nejačali, ani nemali nijaké transparenty. Prišlo vrak aj veľa novinárov, takže zo svadby nebudú len fotky v našom albume, ale aj v novinách, časopisoch a na internete. Nevadí, chcem, aby o tomto vedel celý svet. O tom, ako veľmi milujem svoju už skoro ženu a matku mojich detí. Áno, detí, o pár mesiacov sa dočkáme ďalšieho prírastku do našej rodinky. Pred oltárom už stáli na jednej strane moji štyria chalani, družbovia, na druhej Nicine kamarátky, družičky. Svadba ako vystrihnutá z amerického filmu, dokonalá. Celý tento deň je dokonalý. Stres zo mňa už dávno opadol, teraz je len ona.. Liam kráčal za nami, obzeral sa po kostole a žal obrovský úspech. Pri pohľade na maličkého, dvojročného chlapčeka vo fraku sa všetci usmievali. A jemu to vyhovovalo, každému uštedril jeho typický úškrn, dobehol nás a chytil Veronicu za ruku. Rozhodli sme sa, že k oltáru odkráčame všetci pekne spolu. Fotoaparáty cvakali bez prestávky, ale vnímal som to len tak zbežne. Teraz neexistuje nič iné, lem my..

„Áno.“ vyšlo z mojich, aj jej úst. Nasadili sme si prstienky, spečatilo to tak náš sľub, ktorý sme si dali. Potom už nasledoval len dlhý, náruživý bozk a hurónsky potlesk na celú katedrálu. Vyšli sme z kostola, za nás sa postavili naše družičky a družbovia a brali do rúk kytice, ktoré sme dostali. Prijali sme snáď tisíc gratulácií, prianí šťastia, dlhého spoločného života a ďalších blahoželaní. Po tomto všetkom sme sa presunuli spolu s našimi hosťami do prenajatej sály, kde bola pripravená hostina a veľká oslava, na ktorej bolo takisto bezmála tristo ľudí. Všetci sa na nás úprimne usmievali, naši rodičia, starí rodičia, tety, ujovia, sesternice aj bratranci. Naši spoloční kamaráti mali na tvárach obrovské úškrny, za čo som im bol vďačný. Vždy ma vedia podržať, aj v takýchto situáciách, lebo nikdy neviete, kedy čo môžete pohnojiť. Našťastie sa tu nič také nestalo.. Oslava prebiehala dlho do rána, nikoho neprestalo baviť tancovať, spievať, podaktorých aj popíjať. Bola to nezabudnuteľná svadba..