Veronica:

Vyšli sme z auta a zamierili do kaviarne. Kúpili sme si dve veľké laté so šľahačkou a sadli si do jedného z voľných boxov. Nebolo tam veľmi veľa ľudí a nikto ho našťastie nespoznal. Ešte to by tak chýbalo. "Nevadí ti niekedy, že si nemôžeš vyjsť von bez toho, aby náhodou niekto neriešil čo máš na sebe a aké máš vlasy??"  spýtala som sa, keď som vyjedala šlahačku. 

 "Neviem. Ešte si na to len zvykám, ale veľmi to neriešim. Nemôžem byť vždy dokonalý."  

 "Ale vy chalani to máte aj tak jednoduchšie. Nemusíte sa maľovať, takže buď ste stále škaredí alebo ste stále pekní." zasmiala som sa. 

"Divila by si sa, ale niekedy musia trochu primaľovať aj nás, aby sme vyzerali ako tak k svetu." zasmial sa.

 „A teraz si namaľovaný?“ pozrela som sa na neho s úškrnom.  

„No to určite. Nemám to veľmi rád, je mi to dosť.. neprirodzené.“ 

„To sme dvaja. Nikdy som nepoužila viac než maskaru.“ 

Rozprávali sme sa tam celkom dlho. Keď sme už mali dopitú kávu, pohodlne som sa usadila a oprela sa dozadu. „Nedáš si ešte niečo? Zmrzlinu, alebo tak?“ pozrel sa na mňa s úsmevom.

„Nie. To, že ma odvezieš,kúpiš kávu a ponúkneš zmrzlinu,ti nezaručí to, že k tebe budem milá." zasmiala som sa. „Na to som prišiel aj sám. Ale keď už nie aj ty, chcem byť milý aspoň ja."     

„No veď ty si taký cukríček.“ Uškrnula som sa. Viem, že som ho týmito prezývkami privádzala do šialenstva, ale to je len dobre. Aspoň uvidím, aký je vytrvalý. „Poďme sa radšej prejsť.“ Navrhla som. Liam súhlasne prikývol. Obliekla som si bundu a vyšli sme von. Ruky som si dala do vreciek. "Niekedy sa len tak prechádzam večer po meste. Asi som divná, ale dodáva mi to energiu." povedala som mu.                                                                        

"Nie si divná. Tiež som to robieval, len akosi na to už teraz nie je čas." usmial sa.

"Možno aj je, ale fanynky ťa ju asi nenechajú príjímať, keď ťa zbadajú túlať sa po meste." zasmiala som sa. Stále mal na sebe okuliare. A pritom bol večer. Prišli sme na most a tam sme sa opreli o múrik. "Mohol si si zobrať ešte paličku a tváril by si sa , že si slepý, bolo by to nenápadnejšie." zasmiala som sa. Po mojej poznámke si okuliare zložil a zasmial sa. "Nepotrebujem sa schovávať až tak veľmi. Práveže by to bolo ešte nápadnejšie." povedal. 

„Fajn, len som ti chcela poradiť.“ uškrnula som sa. Chvíľku sme tam len ticho postávali a hľadeli dolu, potom sa ozval: "Páči sa mi, že zo mňa nešalieš. Konečne zmena." A usmial sa

"Nešalieš z toho pre zmenu ty?"                                                                                 

 "Z čoho? Z teba? Pravdupovediac aj áno.." zasmial sa. Pokrútila som hlavou a radšej som mu na to nič nevravela. Okolo nás prešla nejaká skupinka deciek. Baby z nej sa začali chichotať, po chvíľe zastali a išli smerom k nám. "A je to tu.." zasmiala som sa.

Liam:

Zasmial som sa. Prišli k nám, samozrejme, chceli podpisy a fotky. Toto ma zatiaľ neomrzelo. Každej som sa podpísal a spravil si s ňou fotku, kým sa jedna z nich nespýtala: "Môžem si odfotiť aj vás dvoch?" ukázala aj na Veronicu. Pozrel som s úškrnom na ňu. „Nie!“ povedala zhrozene. 

"Musíme im spraviť radosť." pošepkal som jej s úškrnom a chytil som ju okolo pása. Usmial som sa do foťáku a dievča si nás rýchlo odfotilo. Poďakovali a šli preč. "To budú klebety." zasmial som sa. 

„To ti pekne ďakujem..“   

"Ale veď je to len fotka. O dva dni nikto nebude nič vedieť." usmial som sa. 

"To dúfam. Inak si to odskáčeš." zasmiala sa. Prešli sme sa späť po moste, stihli nás zastaviť ešte nejaké ďalšie dve dievčatá a potom sme sa už vrátili k autu. "No, ale aj tak si myslím, že vrátiť sa z párty o pol dvanástej je trochu skoro."                                                                "Ty už radšej nemysli." povedala so smiechom. 

"Fajn, ako chceš. Tak ťa už zaveziem domov?" pozrel som na ňu. Prikývla. Nasadli sme do auta a šiel som podľa jej pokynov. O pár minút som zastavil auto pred menším domčekom na kraji mesta. "Tak ďakujem. Uži si zvyšok párty." Povedala a odopla si pás.

„Počkaj.. stretneme sa ešte?“ pozrel som sa na ňu. Ona sa uškrnula. „Máš na to dosť síl?“ 

„Zase ma podceňuješ?“ zasmial som sa. „O tretej?“ chvíľku sa tvárila, že rozmýšľa ale potom prikývla. Dohodli sme sa, že ju počkám pred Starbucksom. 

„Okej. Maj sa cukrík.“ zasmiala sa a vystúpila z auta. 

 „Ahoj zlatko.“ uškrnul som sa. Počkal som, kým nezájde do domu, potom som išiel vyzdvihnúť chalanov na párty.