Liam:

Ako vždy, pofotil som sa, porozdával podpisy a potom som sa vybral hľadať Veronicu. Mal som si vypýtať jej číslo, lebo kým ju tu nájdem, bude večer. Po pár minútach som si ju všimol sedieť chrbtom opretú o kmeň stromu ako sa vyhrieva na slniečku. S úsmevom som si prisadol k nej. "Vravela si, že neujdeš." uškrnul som sa.                 

 "Veď som neušla." usmiala sa so zatvorenými očami.

„Ale ušla. Schovala si sa mi.“ 

 „Veď si ma našiel.“ zasmiala sa. 

 "Po štvrťhodine áno. Dobre si sa zašila. Chcela si sa ma zbaviť, čo?" zasmial som sa. Prikývla a uškrnula sa. „Milé od teba..“ zasmial som sa a ľahol som si na trávu.

"Milé ako ja, nie?“ zasmiala sa.

 "Ty si celá taká jedna milá osoba. Priam prekypuješ tou milosťou. Prečo si vlastne taká? Hm? Snažíš sa každého odpudiť?" pozrel som sa na ňu. 

"Ja neviem..Zvykla som byť milá a vypomstilo sa mi to. Nie som taká ku každému. Je to len taká skúška ohňom. Ale to som ti už povedala." Uškrnula sa. 

 "A ako dlho ma ešte budeš skúšať?" zasmial som sa.

„To si ešte rozmyslím..“

 Ležali sme na slniečku asi pol hodinu. Potom sme sa postavili a vybrali sa po chodníku na ďalšiu prechádzku parkom. "Poď, dnes ťa už vážne pozývam na zmrzlinu." zasmial som sa. 

„Keď inak nedáš.“ usmiala sa. Šli sme k stánku a dali si veľké porcie zmrzliny. No ja som si to trošku nedomyslel, a tak som lízal zmrzlinu aj z veľkého sladkého kornútku.. Ja som zjedol všetko, ona však povedala, že to svoje, čo nevládala dá vtáčikom.  Po našom olovrante sme sa usadili na lavičku. "Do koľkej sa môžeš flákať?" spýtala sa.      

"Celý deň mám pre teba. Vlastne, aj celý týždeň. Máme teraz voľno." 

"Pre mňa?" uškrnula sa. Prikývol som a žmurkol na ňu. Nekomentovala to. 

Keď sme si oddýchli, išli sme do mesta. Počúvali sme pouličných hudobníkov, bláznili okolo fontány a rôzne blbosti, ktoré mi však spravili výbornú náladu. Zastali sme na Waterloo moste. Bol večer a keď sme sa otočili k rieke, nikto ma nemal šancu spoznať.  Už dávno som nezažil takýto pekný deň. Perfektne som si oddýchol, vybláznil sa konečne aj s niekým iným, nie len s chalanmi. Na toto by som si zase vedel rýchlo zvyknúť. „Ďakujem.“ usmial som sa na ňu. „Ja ďakujem.“ povedala a pozrela na mňa s úsmevom.                                                           

 "Myslíš, že by sme ešte mohli ísť niekedy spolu.. niekam?" usmial som sa. Počas tohto dňa sme sa naozaj celkom spriatelili a tuším, že už ju mám veľmi rád.

Veronica:

"Niekedy, niekam? To znie lákavo." zasmiala som sa a oprela som sa o zábradlie chrbtom. Videla som presne na Big Ben. 

"Tak, trebárs zajtra. Znovu na nejakú prechádzku." zasmial sa. 

"Dobre.. Zajtra ešte môžem, potom je už zase škola." zatvárila som sa kyslo. „Ozaj, ty už nechodíš do školy?“ 

Pokrútil hlavou. "Do školy nie. Práve končím tretí ročník na strednej. Ale so súkromným učiteľom. Niekedy by som sa tam rád vrátil." 

"Chcela som povedať..komu lepšie, ale zrejme aj to má svoje nevýhody. Vlastne ako všetko." 

"Hm.. výhoda je, že môžeš spať dokedy chceš. Nevýhoda, že nemáš nijakých spolužiakov, nezažívaš tie blbosti cez prestávky.. Ale zvykol som si aj na to." Usmial sa. 

 "Jasné..Treba na tom hľadať to lepšie." usmiala som sa. Potom som sa na neho znova pozrela. „Ideme sa ešte prejsť?“ 

„Môžeme.“ Spolu sme sa prešli po moste, Pri zábradlí stál práve jeden chlap s gitarou, veselo sa usmieval a hral nejakú rezkú pesničku. "Zatancuješ si?" uškrnul sa. Nemala som veľmi na výber, lebo ma hneď chytil, pritiahol k sebe a začal ju zvŕtať. „Ty si blázon.“ Zasmiala som sa. Nejako sa mi podarilo ujsť mu.                                      

Liam:

Dobehol som ju a zastavil som tak, že som ju objal okolo pása a smial som sa od ucha k uchu. Boli sme od seba len na pár centimetrov. A ja som sa rozhodol tú vzdialenosť ešte skrátiť a to bozkom.. Stáli sme uprostred mosta a bozkávali sme sa. Všetko naokolo som prestal vnímať, cítil som iba sladkú chuť jej pier..