On:  

Od radosti som ju musel objať. "Si skvelá." usmial som sa. Odprevadil som ju teda k dverám. "Nemám s tebou ísť ďalej?"

Ona:  

Zasmiala som sa a objatie som mu opätovala. Ja som bola rovnako rada, že sa už viac nebudem musieť celé dni nudiť doma. "Nemusíš." usmiala som sa a obula som si tenisky.

"Určite potrafíš?" zasmial sa.

"Pochybuješ o mne?"

"Nie, len.. vravela si, že tu nebývate dlho."

"A chce sa ti bežať?" zasmiala som sa.

"Nemám s tým problém." zasmial sa. Rýchlo na seba natiahol mikinu, obul si tenisky a spolu sme vyrazili do septembrového večera. Utekali sme po ulici a celkom sme sa nasmiali. "Tak sme si zabežali.. Môžeme ísť spať. Teda ty si ešte trošku pobežíš." zasimala som sa, keď sme prišli k nášmu mini domčeku. Chcel ma odprevadiť až domov, nedal sa prehovoriť.

"Prebehli sme so pomerne rýchlo. Nezdá sa, že by mama bola doma." zasmial sa. "Beh mi nevadí, aspoň si trochu zatrénujem."

"Príde o pár minút. Možno sme mohli aj kráčať."

"Nezaškodilo nám to. Ale asi by som pred jej príchodom mal radšej zdúchnuť." zasmial som sa.

"Asi.." zasmiala som sa. "Ďakujem za fajn deň." 

On:

"Aj ja ďakujem." usmial som sa na ňu. "Tak zase zajtra." povedal som a vyrazil som na cestu späť.

"Ahoj." zakývala mi a s úsmevom a zmizla vnútri.

Cestu späť som si takisto odbehol. Dom bol ešte stále prázdny, tak som si na plné hrdlo začal vyspevovať veselé pesničky. Takúto dobrú náladu mám asi prvý krát v živote.. 

Ona:  

Do školy som sa druhý deň tešila ešte viac. A aj keď pršalo, mala som dobrú náladu. V kapucni na hlave a pod dáždnikom som ráno cupkala do školy. Keď som si odkladala veci do skrinky, zbadala som Liama. Pri skrinkách ho držali dvaja chalani z našej triedy. O kúsok ďalej sa na tom zabávala tá baba, čo sa so mnou začala prvý deň rozprávať a ďalšie dve baby tiež z našej triedy. Zabuchla som skrinku a prišla som k nim. "Máte s ním nejaký problém?" spýtala som sa tých dvoch oblúd. 

On:  

Na druhý deň ráno mama využila príležitosť a hneď začala vyzvedať. S úškrnom som však nezodpovedal ani jednu jej otázku, vzal si do tašku vrecko s desiatou a pod kapucňou utekal do školy. Tešil som sa, že sa v triede stretnem s Laurou, pri mojej skrinke sa však situácia skomplikovala. Chuck a Brad, dvaja najvyšší chalani z našej triedy ma doslova tresli o skrinku a začali sa na tom dobre zabávať, aj keď neviem, čo na tom bolo smiešne. Keď však prišla pri nás Laura, začali sa smiať ešte viac. "Ale pozrimeže, mladý Payne si už stihol nájsť aj dievča.. Nebojíš sa, že ťa nakazí?" Brad venoval Laure jeden pobavený pohľad a pustil ma. Spolu so svojou skupinkou odkráčal do triedy a ja som si napravil mikinu. Bez slova som prešiel okolo Laury a usadil sa do prázdnej prvej lavice. Takto ma pred ňou strápnili.. 

Ona:

Liam zmizol v triede. Nasledovala som ho a sadla som si do lavice vedľa. "Si v pohode?" otočila som sa k nemu. Bola to zbytočná otázka. Mal zaťaté päste a hánky mal úplne biele. Nepozeral sa na mňa, vedela som, že potláča slzy. "Pozri..je mi jedno, čo hovorili. Sme kamaráti..Však?" čakala som na odpoveď, keďže na prvú otázku neodpovedal.

Do očí sa mu nahrnuli slzy, ktoré sa mu však podarilo úspešne potlačiť. Otočil sa ku mne. "Nevadia ti ani tie reči, čo o mne vraveli?"

"Nezaujímajú ma." mykla plecom.

"To si asi jediná.." sklonil som hlavu.

Chcela som sa s ním ešte rozprávať, no so zvonením sa dnu nahrnula rovno aj dejepisárka. Tak som mu teda napísala lístok: Lepšie dvaja proti ostatným ako sám proti všetkým... Keď sa učiteľka nepozerala, hodila som mu ho na lavicu.