Ďakujeme za všetky vaše komentáre, každý nás posúva dopredu :) A ohľadom Laury.. necháme to na vás. Každý si ju predstavujeme nejako inak, nemáme nijaký konkrétny obrázok :)

On:  

Pozrel som sa na lístok. Otočil som sa k nej a ona tiež pozerala na mňa. V jej očiach som videl akési pochopenie. "To je dôvod, prečo ste sa odsťahovali z Brightonu?" spýtal som sa potichu.

Rebecca spredu to asi započula a so zvraštenou tvárou sa otočila k Laure. "Z Brightonu? Myslela som, že si včera povedala, že ste prišli z Bristolu." premerala si ju pohľadom.

Ona:

Očervenela som ako paprika. Otvorila som ústa aj keď som nevedela ako odpoviem. "Ehm.. Musela si zle počuť." povedala som jej, no zjavne som ju úplne nepresvedčila. Učiteľka si nás našťastie všimla a musela sa otočiť. Zošuchla som sa na stoličke a do očí sa mi nahrnuli slzy. Neviem prečo. Mala som, čo robiť, aby som sa nerozplakala. Pred Liamovým pohľadom som sa schovala za podopretú ruku a tvárila som sa, že píšem.

On:  

Jej zaváhanie.. Pred niečím odtiaľ ušla. Preto ma chápe, preto sa kamaráti radšej so mnou namiesto toho, aby sa začlenila do spoločnosti.. Počkal som, kým zazvoní a otočil som sa k nej. "Bristol, Brighton, alebo nejaké úplne iné mesto?" pošepkal som jej.

"Nechaj to prosím ťa tak.." šepla a ponáhľala sa z triedy.

Dobehol som ju. "Myslel som, že chceme byť dvaja proti ostatným. To znamená, že by sme si mali navzájom veriť.."

"Môžeme sa o tom porozprávať niekde inde ako tu?" pozrela na mňa.

"Po škole u nás. Ale nevyhneš sa tomu.." pozrel som na ňu.

Ona:  

Naprázdno som prehltla. Nechcela som o tom hovoriť, no prikývla som. Potom som ušla na záchod. Nejako ma to zrazu všetko dobehlo a potrebovala som sa niekde ukľudniť. A hlavne sama.

"Takto sa klame kamarátom?" uškrnula sa Rebecca, keď vbehla na wécka.

Práve som si sušila tvár vreckovkou, keď tam vbehla Rebecca. "Staraj sa o seba." bola posledná, s ktorou som sa chcela rozprávať.

"Ukľudni sa. Pozri.. Liam je divný chalan, ale nie je zlý. Poznám ho odmalička. Nezaslúži si to, čo o ňom ľudia hovoria a potrebuje kamarátku.." povedala jej.

Nechápala som o čo jej ide. "Ja viem, že nie je zlý. A neverím ničomu, čo sa hovorí."

"To je dobre." usmiala sa a odkráčala z wéciek.

Chvíľku som tam ešte zostala a potom som sa ponáhľala na španielčinu. Na mojom mieste však sedela Rebecca a rozprávala sa s Liamom. Zacítila som niečo zvláštne a sadla som si dozadu. 

On:  

Keď Laura zaliezla na wécka, odkráčal som do učebne španielčiny. Nečakal som, že si pri mňa sadne po tom, č o sa stalo a už vôbec som nečakal, že si ku mne sadne Rebecca. Od škôlky sme sa spolu poriadne nerozprávali. Kedysi bola vlastne moja jediná kamarátka, aj keď nie taká "na život a na smrť". Vždy mi však rozumela a nikdy si zo mňa neuťahovala ako ostatní. Teraz sa mi však prihovorila a začali sme sa rozprávať. Keď prišla Laura, sadla si za nás. Nepovedala ani slovo a ja som sklonil hlavu a radšej počúval, čo bude vravieť učiteľka, ktorá práve vtedy vkročila do triedy.

Ona:  

Cítila som sa hrozne. Chcela som, aby sa tento deň v škole čo najrýchlejšie skončil, ležne on sa ako napriek neuveriteľne vliekol. Dnes som sa zľakla, že sa to dozvedia. Že sa moja šanca na nový život pokazí tým, že si nepamätám aké mesto som komu povedala. Teraz to zrejme budem musieť povedať Liamovi. Aj keď si myslím, žeby to nikomu na nos nevešal, riskovať to nemôžem, budem si musieť niečo vymyslieť. A to čo najskôr. 

On:

Najprv pomalá španielčina, potom matika, angličtina a chémia. Dlhšie sa ten deň tiahnuť nemohol.. Po škole som si pobalil veci a pred budovou počkal na Lauru. Keď som ju zbadal, usmial som sa na ňu. Nechcem s ňou byť pohádaný..