Ona:

"Nejem čipsy." odmietla som. Rukou som sa opierala o Liamovu. Mala som nutkanie položiť si hlavu na jeho plece a spokojne zavrieť oči. No na to som odvahu rozhodne nenašla.

"Prečo nie? Zopár ti neublíži. Iba pohladí tvoje chuťové poháriky." uškrnul sa a labužnícky si vložil jeden čips do úst.

"Som.. na ne alergická. Napuchne mi hlava. Naozaj. Mala by som ju dva krát takú veľkú, keby si dám čo i len jeden. Čo dva krát. Tri krát."

"Nie osem krát? Takúto." nadul líca s krížil oči.

"Presne takú." začala som sa strašne smiať.

Rozosmial sa aj on. Až tak, že sa mu všetky čipsy zo sáčku vysypali na posteľ.

"No vidíš, čo robíš?" smiala som sa. 

On:  

Mykol som ramenom. Vybehol som z izby, doniesol som vysávač a celý balíček čipsov vlastne skončil v smetiach. "Keď som raz šikovný.." zasmial som sa.

Smiala sa ešte viac, keď som tam nabehol s vysávačom. "No to teda si. A máš po čipsoch."

"Ešte mám čokoládu." zasmial som sa a otvoril som ju.

"Pažroško."

"Som hladný.." smutne som na ňu pozrel a ponúkol jej čokoládu.

"Tak papaj a neponúkaj mi všetko." zasmiala sa.

"Nechcem ťa nechať hladnú.. Veď vôbec nič neješ."

"Keby som bola hladná tak jem."

"A kedy teda ješ?"

"Doma?" zasmiala sa.

"Všeobecne.. Ešte som ťa nevidel jesť. Teda okrem toho, že si včera rozbrblala tú rybu." zasmial som sa.

"Nepotrebujem veľa jesť, to je všetko."

"Okej, nestarám sa, je to tvoja vec." rezignovane som zdvihol ruky nad hlavu. Potom som však odlomil kocku čokolády a prosebne na ňu pozrel. "Čo mám spraviť, aby si ju spapala?"

"Už nikdy v živote mi nič nasilu neponúkať." zasmiala sa.

"Tak to teda spapaj a už nebudem." uškrnul som sa. 

Ona:  

Zobrala som si kocku čokolády a dala som si ju do úst. Už som aj zabudla ako dobre chutí čokoláda. Chcela som si zobrať viac, no prekonala som sa. "A mám pokoj." povedala som s úškrnom.

"Nechceš ešte? Hmmm, výborná je." zasmial sa a napchal si jej plné ústa.

"Nie. Nechaj ma už pozerať , lebo ťa zbijem."

"Len do toho, čokoláda vyhrá!" zasmial sa.

Poriadne som do neho drgla. "Neprovokuj."

Drgnutie mi vrátil, no slabé. "Budem."

Škaredo som na neho pozrela. "Ty sa chceš naozaj biť." Uškrnul sa na mňa a prikývol.

"Tak zaujmi pozíciu, nepriateľ." zavrčala som. Rozosmial sa a tresol so sebou o posteľ.

Strašne som sa začala smiať. "Ja ťa ani nemusím biť, veď ty sa zbiješ aj sám."

"To ten tvoj pohľad." smial sa ako bláznivý a stiahol ma k sebe.

"Hodil tebou o posteľ?" smiala som sa.

"Presne." neprestával sa smiať.

Nadvihla som sa na lakti, aby som chytila dych, no nemohla som sa prestať smiať. "Mal si sa vidieť. Ako ryba na suchu.."

Rozosmial sa ešte viac. Po chvíli sa mu však podarilo ukľudniť a už sa iba uškŕňal. "Tak čo, chceš sa chceš biť?"

"Budeš to ľutovať." uškrnula som sa.

"To sa uvidí." zaškeril sa a začal ma štekliť.

"Nie toto nerob!" začala som vrešťať, kopať a škriabať. Nechcela som, aby sa ma chytal a ešte ma to aj šteklilo.