On:  

"Áááá, dobre dobre." pustil som ju a chytil som sa za ruku, do ktorej mi vyrila hlbokú čiaru. Videl som, ako z nej po malých kvapkách stúpa na povrch krv. 

Ona:

 "Prepáč, ale.." pozrela som na jeho ruku so slzami v očiach a chytala som dych. "Počkaj dám ti vreckovku." utrela som si oči a išla som do tašky vybrať papierové vreckovky. Vyhrnulo sa mi tričko, určite si to všimol.. určite cítil, že nie som najchudšia.. 

On:  

"Nechaj tak, to je v pohode. To prejde." povedal som jej, no keď mi doniesla vreckovku, vzal som si ju a priložil na ranku. "Ďakujem." usmial som sa na ňu. "Prečo ti to tak vadí?" pozrel som na ňu. 

Ona:  

Cez vreckovku mu aj tak pretiekla krv. Prehnala som to. Priložila som mu tam ďaľšiu. "Som veľmi šteklivá.." pousmiala som sa. "Choď si asi opláchnuť."

On:  

"Asi.." vstal som a prešiel som do kúpeľne. Namočil som vreckovku a priložil som si ju na ruku. "Neverím, že až tak veľmi. Moja sestra je tiež hrozne šteklivá, ale vždy som mal nanajvýš modrinu." uškrnul som sa, keď som sa vrátil do izby.

"Neuvedomila som si to, prepáč mi prosím ťa."

"To je v pohode, už som ti to povedal. Zahojí sa, prežijem." usmial som sa.

"Mhm." utrela si slzy. "Dúfam, že tam nebudeš mať jazvu."

"Ale ale.. prečo tie slzičky?" pohladil som ju po líčku a utrel jej jednu slzu.

"Mrzí ma to.."

"Nemusí, nie je to také strašné." pritiahol som ju k seba objal som ju. Mal som pocit, že to musím spraviť.

Ona:  

Ovinula som si okolo neho ruky a zavrela som oči. Cítila som v jeho objatí veľmi pokojne. "Sľubujem, že si doma ostrihám nechty." šepla som.

Zasmial sa. "To nie je potrebné. Už ťa nebudem štekliť."

"Ďakujem." zasmiala som sa.

On:

Trochu som sa od nej odtiahol, no stále sme boli v jemnom objatí. Pozrel som sa jej do očí a usmial som sa. Vtom som sa k nej sklonil a jemne ju pobozkal na pery.

Ona:  

Zamrzla som. Nedokázala som sa ani pohnúť. Nestihla som ani zavrieť oči a spraviť všetko to, čo som si nacvičila vo svojich snoch. Jediné, čo ma napadlo bolo spýtať sa: "Prečo si to spravil?"

Po asi sekunde na mňa znova pozrel, no vzápätí sklopil pohľad. "Neviem.. proste som to tak chcel.."

Ustúpila som o krok dozadu a objala som sa rukami, v tvári celá červená. "Mohol si mi to najskôr povedať.." Určite som to svojím postojom celé pokazila. Dúfam, že som ho neostlintala..

Zamračil sa. "Laura, čo sa deje? Prečo si stále taká vykoľajená, čo som spravil zle?"

"Ty? Ty si nikdy nič nespravil zle.." usmiala som sa. "Nikdy som nestretla takého milého chlapca ako si ty a už som aj prestala dúfať, že takého niekedy stretnem. Hoci len ako kamaráta..To ja vždy všetko pokazím.."

Znovu ku mne pristúpil a vzal ma do náručia. "Skús sa trochu uvoľniť. Neplánuj každý jeden krok, čo spravíš.."

"Neviem sa uvoľniť.." šepla som. Aj teraz som bola celá v kŕči a odsúvala som jeho ruky z mojich bokov.

"Tak ťa to naučím." usmial sa na mňa.

Pozrela som na neho. "Neviem, či som zrovna dievča..dievča pre teba." smutne som skonštatovala.

Zarazil sa. "Prečo by si nebola? Si krásne, múdre a skvelé dievča. Presne také, ako som si vysníval.."

"Klameš.. Nie som krásna. Som tlstá."

"Lau, čo to trepeš?" neveriacky na mňa pozrel.