Ona:

 "Len to nie, čo budem robiť?" zatváril sa sklesnuto.

"Môj.." usmiala som sa a objala som ho. "Rozplyň sa so mnou."

"To beriem." zasmial sa a pobozkal ma.

Aj keď som sa snažila nezaspať, únava ma dostala a ja som nachvíľku zavrela oči. Keď som ich otvorila, Toy story už skončilo, dokonca sa televízor vypol a Liam spinkal tiež. Bol taký zlatý. Znova som sa k nemu pritúlila a zaspala. Zobudila nás až jeho mama..

On: 

Keď mi Laura zaspala v náručí, vypol som televízor a potichu sa uložil vedľa nej. Keď som sa zobudil, za oknom už vládlo večerné šero, dvere boli otvorené a dnu nakúkala mama. "Ehm.. nechcem vás rušiť, ale je pol desiatej. Nebudú sa rodičia báť?" spýtala sa mama Laury a starostlivo na ňu pozrela. Ja som sa rozospato natiahol a zívol. "Keby zvonil telefón, počuli by sme to.. Nemohla by tu dnes ostať?" pozrel som na mamu aj na Lauru. Mama pokrčila ramenami. "Kľudne. Neprinesiem vám niečo na jedenie? Odkedy som prišla domov, spali ste, musíte byť hladní.." 

Ona: 

Vystrelila som ako struna, keď jeho mama povedala, že je pol desiatej. Mama mi však nevolala. "Budem musieť zavolať.." povedala som Liamovi a pretrela som si oči.

"Zavolaj a spýtaj sa jej. Prosíím." usmial sa na mňa. "Prídem niečo zobrať." pozrel sa na mamu, tá prikývla  a zavrela za sebou dvere.

"A čo jej mám povedať?" pozrela som sa na Liama, no neubránila som sa smiechu. "Ešte včera som jej povedala, že žiadnu kamarátku nemám."

"Možno nie kamarátku, ale mňa áno. Povedz jej pravdu." usmial sa.

"Uf.. Po telefóne?"

"Ako chceš. Neviem ale, ako inak jej vysvetlíš, že u mňa prespíš.." uškrnul sa.

"To ani ja." zasmiala som sa a vyťukala som jej číslo. Slušne som sa jej spýtala, či by som nemohla prespať u kamaráta, že jej to doma potom vysvetlím. Čakala som kopu otázok, no ona okamžite súhlasila, dokonca som počula ako ju to dojalo. Normálne sa rozplakala. Zložila som telefón. "Môžem." povedala som Liamovi, stále prekvapená ako ľahko to išlo.

"Ááá.." začal sa smiať a vystískal ma. "A teraz poď dolu, dáme si neskorú večeru. A neodvrávať."

"Prečo ma stále nútiš jesť?"

"Lebo si ako trieska." zasmial sa. "Musíš niečo spapať."

"A ty potrebuješ okuliare." drgla som do neho.

"Takže zase nič nechceš?" pozrel na mňa. Pokrútila som hlavou s úškrnom.

"Ako myslíš, ale ráno sa tomu nevyhneš. Pripravím ti také raňajky, aké si ešte nikdy v živote nejedla." uškrnul sa.

"Prestaň sa mi vyhrážať, lebo v noci ujdem."

"To, že ti chcem spraviť raňajky sú vyhrážky?" zasmial sa.

"Povedal si, že ráno sa tomu nevyhnem a v podstate si povedal, že sa ma chystáš poriadne napchať, takže hej.. sú to vyhrážky."

Našpúlil pery a nahodil psie oči. "Chcem sa o teba len pekne postarať."

"Jedenie z toho vynecháme, dobre?" usmiala som sa.

"Prečo? Prečo máš taký problém s jedlom?"

"Neviem, proste nepotrebujem veľa jesť. To je všetko."

"Neješ skoro vôbec.. Ale dobre, nestarám sa." usmial sa a nepokračoval viac v tej téme. "Chceš ísť do kúpeľne, alebo.. alebo ideme rovno spať?"

"No.. nemám tu žiadne veci, takže.." 

On:  

"Niečo ti dám. Alebo ti idem požičať od sestry. Momentík." vybehol som z izby a šiel dom vedľa za Nicolou. Požičal som pre ňu nohavice aj tričko, no neodpustila si úškrn. "Asi ti budú trochu veľké, ale lepšie, ako spať v rifliach." s úsmevom som jej ich podal.