Ona:  

Keď buchli vchodové dvere, obaja sme vystrelili z postele a začali sa obliekať. Práve na seba natiahol tričko, keď moja mama vošla so izby. S úškrnmi sme sa s ňou pobrali do kuchyne a tam sme sa začali smiať. Vtom si Liam na niečo spomenul, podišiel ku mne a potichu mi pošepkal : "V obývačke na zemi je stále tvoje tričko."

Utekala som do obývačky,  v izbe som ti natiahla iné a na toto som zabudla. Schovala som ho pod za gauč a vrátila som sa naspäť do kuchyne. "Ach.. To sa môže stať iba mne. Zabudla som kúpiť cestoviny a parmezán. Laura, skočíš prosím ťa do obchodu?" pozrela na mňa svojím prosebným pohľadom. "Jasné.." prikývla som a zobrala som peňaženku s taškou. "Za chvíľu budem späť, zvládneš to?" uškrnula som sa na Liama. 

On:  

"Bez problémov." usmial som sa na Lauru. Chcel som jej dať bozk, no jej mama o nás ešte nevie, asi ju na to najprv pripravíme, tak som jej teda venoval len jeden letmý úsmev. Keď Laura odišla a s jej mamou som ostal sám, obaja sme sa usadili za stôl a boli potichu. Vtom ma napadla jedna otázka.. "Ak vám to nebude vadiť.. môžem sa vás spýtať na jednu vec?" pozrel som na ňu a ona s úsmevom prikývla. "Prečo ste sa sem presťahovali?" spýtal som sa. Už sa neusmievala. "Laura ti to nepovedala?" spýtala sa a po chvíľke ticha spustila príbeh. "Odmalička predo mnou Laura tajila veľa vecí. Mala zdravotné problémy a preto bola trochu silnejšia, no nikdy mi nepovedala, že už v škôlke si z nej robili srandu a vysmievali sa jej. Keď začala chodiť do školy, všetko sa to ešte zhoršilo. Deti sú naozaj kruté.. Keď mala trinásť, myslela si, že tým, že nebude jesť schodne, no schudla až tak, že.. že sa z nej stala anorektička. Rok musela, chudiatko moje, stráviť na liečení, kde z nej spravili dievča, akým vždy chcela byť. Keď sa však vrátila do školy, veci sa vôbec nezmenili a až vtedy sa mi so všetkým priznala. Rozhodla som sa teda, že svoju dcérku nebudem trápiť, nechala som všetko, čo sme tam mali a chopila sa prvej príležitosti, aby sme mohli odísť. A tak sme skončili tu." povedala a pozrela sa na mňa. V tej chvíli som pochopil všetky Laurine nálady, strach, keď som ju začal štekliť, ak keď som jej nadvihol tričko. Vždy jej všetci len ubližovali.. Ja som sa však v tej chvíli pevne rozhodol, že to zmením. Nikdy viac už nič podobné nezažije...

Ona:  

Obchod nie je ďaleko od nášho domčeku. Nákup som rýchlo vybavila a vrátila som sa domov. Keď som sa na chodbe vyzúvala, z úst mojej mami som započula svoje meno. Neodolala som a zostala som chvíľku ticho. No to, čo som započula sa mi vôbec nepáčilo. Mama rozprávala celý môj príbeh Liamovi. Len tak..Ako keby sa to vôbec netýkalo mňa, ako keby to bola len nejaká rozprávka, ktorú môže rozprávať bez môjho dovolenia. Prezradila mu všetko, čo som chcela nechať utajené a skryté, pretože som chcela žiť nový život. Rozkrútila sa mi hlava ako vždy, keď som nahnevaná alebo nervózna, alebo všetko naraz. Z očí mi vytryskli slzy, spustila som nákup na zem a ušla som preč, pričom som nezabudla hlasno buchnúť dverami. Rozbehla som sa tmavou ulicou, osvetľovanou len svetlom z áut. Bežala som stále rýchlejšie a rýchlejšie. Ako keby som bežala pred svojou minulosťou, nechcela som, aby ma znova dobehla. Neobzerala som sa, nevedela som kam bežím, bolo mi to jedno. Mama všetko pokazila. Zrútila som sa pri nejakom strome. Padla som na kolená a lapala som po dychu. Keby ma niekto videl, zjavne si pomyslí, že mi šibe..A možno je to aj pravda, nepopieram, ale myslím, že mám na to vážny dôvod. Vždy keď si spomeniem na to, čím som si prešla, zaplaví ma beznádej, hnev, smútok, osamelosť a všetky ostatné negatívne stavy. Burcuje sa to vo mne a ja to potrebujem nejako odventilovať. Väčšinou je to plač, kopanie do vecí ale krik.. No a teraz mi celkom dobre padol ten beh. Roztrasenými rukami som si odhrabla vlasy z tváre. Ako sa teraz budem môcť na Liama pozrieť. Konečne som pred ním stratila hanbu a teraz je to ešte horšie.. 

On:  

Keď v chodbe čosi buchlo, až som nadskočil. Vedel som, že je to Laura. Hlasno buchla dvermi a zrejme ušla preč, no ja som sa postavil zo stoličky a utekal za ňou do tmavej a chladnej noci. Netušil som, na ktorú stranu sa rozbehla, no bol som pevne rozhodnutý nájsť ju. Utekal som okolitými ulicami dobrú hodinu, no nikde som ju nenašiel. Už som to chcel vzdať, no keď som sa vracal naspäť po jednej tmavej uličke, započul som vzlyknutie. Potichu som sa priblížil bližšie a keď som zbadal známu siluetu, rozbehol som sa k nej. "Lau, toto mi už viac nerob.." zvalil som sa k nej a hneď som ju schoval do svojho objatia.