Ona:  

Neviem ako dlho som tam sedela. Zničená a sklamaná z toho ako sa to pokazilo. Chcela som ísť niekam preč, no nohy ma strašne boleli a nevládala som sa postaviť. Zrejme som to s tým behom, alebo skôr šprintom naozaj prehnala. Keď sa tam však zjavil Liam a pritúlil ma k sebe, nejako som sa vzchopila. Odsotila som ho, možno trošku viac ako som chcela a s pomocou stromu o ktorý som sa zaprela som v stala. "Nechaj ma tak, prosím ťa. Vráť sa a nechaj ma tak." hovorila som roztraseným hlasom a sama sebe som si pripadala ako blázon. Ten chudák chlapec by mal čo najrýchlejšie odo mňa ujsť... 

On:  

Jej reakcia ma prekvapila, no nezastrašila tak, ako to zrejme plánovala. "Laura, to, že mi tvoja mama povedala, prečo ste sem prišli, nič na celej situácii nemení. Nezmenilo to môj postoj k tebe, stále ťa ľúbim. Bo ešte aj viac. Viem, že si to mala ťažké a chápem ťa, lebo aj mne sa odmalička deti kvôli chorobe posmievali. Viem presne, akým peklom si si prešla, no ja som nemal šancu na nový začiatok. A som rád, že sme sa nikam neodsťahovali a nezačali znova, lebo inak by som nespoznal teba." chytil som ju a ruku. "Tak ma, prosím, od seba neodstrkuj. Chápem ťa lepšie, ako ktokoľvek iný.."

Ona:  

"Nechcela som, aby si to vedel, nechcela som, aby si vedel ako hrozne som sa k sebe zachovala.." hlas mi preskočil a ja som sa musela nadýchnuť. "Ubližovala som sama sebe, ublížila som si ešte viac ako mi ublížili všetky tie ich reči dokopy." revala som ako malá. "Neznášam sa za to. Hanbím sa za to! Nechcela som na to spomínať, chcela som, potrebovala som nový život. S ľuďmi s ktorými môžem vytvoriť novú minulosť, na ktorú ale budem chcieť spomínať." Oprela som sa chrbtom o strom, aby som nestratila rovnováhu. Pozrela som na neho. Stál tam so slzami v očiach a z jeho pohľadu som sa rozplakala ešte viac. "Nechcem, aby si to vo mne videl, nechcem, aby si vo mne videl anorektičku.. Nechcem.." zviezla som sa na zem a schovala som si tvár do dlaní.

On:  

Kľakol som si k nej a chytil som ju za ruku. "Nevidím v tebe anorektičku. Stále v tebe vidím to dokonalé dievča, do ktorého som sa zaľúbil asi na prvý pohľad. Čo bolo, bolo, tajiť si to predo mnou nemusela. Na tom, čo sa stalo medzi nami jeden príbeh z minulosti nezmení nič. Chcem ta len lepšie spoznať.. Laura, nemusíš sa mi báť povedať ani tvoje najväčšie tajomstvo, nepatrím k tým, ktorý by ti chceli ubližovať. Práve naopak, chcem sa o teba starať a chrániť ťa, lebo si všetko, čo mám.."

Ona:  

Pritiahla som ho k sebe a silno objala. Bez slova som ho objímala až kým som sa neupokojila. Jeho krásne slová ma totiž dostali už úplne.

Vzal ma do svojho náručia a so slzami v očiach ma k sebe pritúlil. "Pomôžem ti preniesť sa cez to všetko, ukážem ti, že všetko na tebe je krásne a že si zaslúžiš byť milovaná.."

"Ľúbim ťa." povedala som plačlivým hlasom. "Prepáč mi, že som bola k tebe zlá..Veľmi ma to zobralo, nemala právo povedať ti to."

"No keď nie ty..  Je jedno, kto mi to povedal." pozrel na mňa a pohladil ma po líčku. "Ľúbim ťa. A nedovolím, aby ti viac niekto ublížil."

"Povedala by som ti to... Len som potrebovala viac času. Bála som sa, že ma opustíš a ja nechcem o teba prísť. Si to najlepšie, čo ma v živote stretlo."

"Bála si sa, že o mňa prídeš? A kvôli čomu? Kvôli nejakým debilným hlavám, čo ti nadávali? Ja taký nie som.." stisol mi ruku.

"Ja viem, Liam. Odpusť mi, prosím ťa. Už som sa mohla naučiť, že tajomstvá spôsobujú len viac a viac problémov." oprela som si čelo o jeho.

Pousmial sa a pozrel sa na mňa. "Ľúbim ťa. A keď už sme pri tých tajomstvách, asi by som ti aj ja mal povedať celý môj príbeh.."