Ona:  

"Tu? Nevrátime sa. Mám taký dojem, že nás niekto špehuje z okna." Obzrela som sa. Za závesom sa mihla postava. Chytila som Liama za ruku a spoločne sme bez slova prišli k nám. Mama vyplašene dobehla a ja som ju poprosila, či sa môžeme porozprávať zajtra. Prikývla a poďakovala Liamovi, že ma našiel. "Mrzí ma to Lau..." V jej očiach som zbadala slzy.

Podišla som k nej a objala som ju. Ten hnev zo mňa po rozhovore s Liamom ako si vypršal a všetko čo som si nachystala, že jej vykričím som vymazala z pamäte. S Liamom sme sa zavreli v mojej izbe, prezliekli sme sa a ľahli sme si do postele. Chytila som ho za ruku a pritúlila ho k sebe. "Počúvam, láska.." šepla som a jemne som ho pobozkala.

On:  

Videl som na nej, že sa jej cestou domov zlepšila nálada. Mame nepovedala nič, čo ma prekvapilo, no aj potešilo. Nechcel som, aby sa kvôli mne pohádali.. V posteli sme sa objali a zhasli svetlo. "Pamätáš sa, vtedy, v druhý školský deň, keď ma pritlačil Brad o skrinku a keď si sa ma pokúsila obrániť, povedal, či sa nebojíš, že nakazím aj teba?"

"Áno.." prikývla. "Čo tým myslel?"

"Narodil som sa totiž len s jednou obličkou. Ako malému mi dennodenne pichali desiatky injekcii, aby som vôbec mohol žiť a po susedstve sa to, samozrejme, rýchlo roznieslo. Keď som nastúpil do škôlky, deti si mysleli, že mám nejakú nákazlivú chorobu, ktorú by som mohol preniesť aj na nich a tak sa mi vyhýbali. Všetci, až do minulého týždňa.."

Pevne ma objala. "Som rada, že si to zvládol a že teraz môžeme byť spolu. Spolu zvládneme ten zvyšok, spolu nám to pôjde oveľa lepšie, uvidíš." pousmiala sa a oprela si hlavu o moju. "Ja si ťa nedám." šepla.

Usmial som sa. "Ani ja teba. Budeme sa chrániť navzájom." pobozkal som ju do vlasov.

"Môžeme sa prihlásiť na nejaké bojové umenia, keby náhodou, čo ty na to?" zasmiala sa.

"Jedno ťa môžem naučiť. Odmalička som chodil na karate." zasmial som sa.

"No výborne. Aspoň to bude zadarmo."

"Nemal som čo robiť, kamarátov som nemal, tak som sa zabával, ako som len mohol. Ako starší som začal každý deň posilňovať a každé ráno behávať a hrávať basketbal. A potom aj, len tak pre rodinu občas spievať." uškrnul som sa.

"A všetko ti ide neuveriteľne dobre, šikuľka moja." usmiala sa a pobozkala ma.

"Nepreháňaš to trochu?" zasmial som sa.

"Vôbec nie. Myslím to vážne. Najmä tvoj spev. Tvojím spevom by si chytil za srdce každé dievča. Ešte stále si myslím, že raz budeš slávny. Tak čo tak to skúsiť v nejakej súťaži, hm?"

Neveriacky som na ňu pozrel. "Netresla si si náhodou hlavu o ten strom, keď si bežala? Zdá sa mi totiž, že dosť trepeš." zasmial som sa.

Drgla do mňa a zasmiala sa. "Nie! Neveríš mi? Keby som bola porotca tak hneď vybavím, aby si to celé vyhral."

"Lenže nie si. Medzi tými spevákmi tam nemám ani najmenšiu šancu."

"Ukážeš mi nejaký ten chmat?"

"Spevácky, či karate?" zasmial som sa.

"Karate." zasmiala sa. " Nikdy nehovor, že nemáš šancu ešte predtým ako to skúsiš." usmiala sa a pobozkala ma na nos.

"Tým chceš povedať čo? Že tam mám nabehnúť a rozbiť im to tam?" zasmial som sa.

"Nie.. tým chmatom som ťa chcela potrestať za to, čo si povedal." zasmiala sa.

"No tak na mňa nejaký vyskúšaj, ale na tú súťaž sa ti nepodarí nahovoriť ma." zasmial som sa.

"No veď to ešte uvidíme."

"Nič neuvidíme." zasmial som sa. "Spi už radšej."

"Ty spi." zasmiala sa a zababušila sa pod perinku.

Pritúlil som sa k nej, objal som ju a uložil som sa v jej tesnej blízkosti. "Dobrú noc." pobozkal som ju na líčko a zavrel som oči.