Ona: 

Zasmial sa a tiež si jednu zobral. Tiež si na ňu dal čokoládu a zahryzol do nej. "No, mohli byť aj lepšie.."

"Ty si len veľmi skromný.." uškrnula som sa a dávala som si čokoládu na ďalšiu. Už som aj zabudla aký je to pocit jesť niečo dobré a hlavne sladké.

"Lepšie byť skromný, ako prehnane sebavedomý." pozrel na mňa s úsmevom a spokojne jedol.

"Ja som nehovorila, že sa mi tvoja skromnosť nepáči." usmiala som sa. "To je práve to, čo sa mi na tebe páči."

Uškrnul sa a dal mi veľkú čokoládovú pusu.

Zasmiala som sa a na nos som ho pobozkala ústami od čokolády. 

On: 

Začal som sa smiať a práve vtedy dolu prišla Ruth. "Dobré ráno. Nebudem rušiť, len vám ukradnem trochu tých skvelo voňajúcich raňajok." uškrnula sa, dala si na tanier dva lievance, poliala ich čokoládou a hneď odišla do obývačky.

"Čo budeme dnes robiť?"

"Čo len chceš. Ale ja dnes budem lenivý.." uškrnul som sa.

 "No super."

Nakoniec sme to však vyriešili tak, že hneď po raňajkách sme sa vybrali na prechádzku von. Vonku sme strávili takmer celý deň. Zablúdili sme aj do centra, kde sme sa hodiny túlali po obchodoch a cestou naspäť sme sa zase pozabudli v parku na preliezkach. Niekedy sa cítim, akoby som mal tri roky, no jej to zjavne nevadí a preto ju tak ľúbim. Nevrátili sme sa však k nám, ale šli sme k nim. Ostal som u nich na večeru, ako je už pomaly zvykom, potom som chvíľku ešte pobudol s Laurou, no ostať som tu nemohol. Keď už som však ležal doma v posteli, usmieval som sa do šera izby a musel som jej zavolať, aby som dnes ešte raz počul jej hlas.

Ona:

Unavene som vzala mobil z nočného stolíka, no keď som na ňom zbadala Liamovo meno, na tvári sa mi rozhostil široký úsmev. "Nemôžeš spinkať?" prevalila som sa na brucho a predstavila som si jeho krásnu usmiatu tvár.

On:  

Keď som ju započul, začal som sa usmievať. "Nedovolíš mi to." zasmial som sa. "Chýbaš mi.." zašepkal som.

"Aj ty mne.." šepla. "Stále na teba myslím."

"Stále ťa mám pred očami. Čo budem ja robiť tam? Bez teba.."

"Spievať, pravdepodobne.." uškrnula sa, no v očiach sa jej začali zbiehať slzy. "Bude to fajn..Ubehne ti to rýchlo, uvidíš."

"Snáď áno. Pri tej konkurencii sa tam dlho nezohrejem." zasmial som sa.

"Mám ťa prísť domov zbiť?"

"Fajn, už budem ticho na túto tému." zasmial som sa.

"Budem rada." zasmiala sa.

"Nevieš sa náhodou teleportovať?"

"Nie a ty?"

"Naučím sa." zasmial som sa.

"Choď už spinkať. Počujem aký si unavený."

"Ešte sa mi nechce." zasmial som sa. S Laurou sme sa rozprávali ešte dobrú pol hodinu. Minul som skoro všetky svoje minúty, no bolo mi to jedno. Zbožňujem ju..

Najbližší týždeň bol môj posledný školský. Po ňom odchádzam na BootCamp. Všetky dni sme s Laurou strávili spolu, čo by sme strávili aj tak, no teraz to bolo ťažšie. Neznášam lúčenie. Dlhé hodiny pred odchodom sme sa objímali a bozkávali. Nakoniec však prišiel čas, kedy bolo treba ísť a Lauru som musel nechať doma.

Zvyšok až k finálovým kolám sa zbehol strašne rýchlo. Na sústredení ma najprv vyrazili a potom vzali naspäť v spoločnosti ďalších štyroch chalanov. Mali sme vytvoriť skupinu, no všetci sme boli tak vystrašení, že sme si mysleli, že zo Simonovho domu každý pôjde vlastnou cestou. No stal sa úplný opak. Simon nás podporoval a nakoniec sme došli až do finále. Dnes nás čaká naše úplne prvé vystúpenie naživo a v televízií. S chalanmi sa síce poznáme teraz len pár týždňov, no už sme si úplne ako bratia. Podporujeme sa, robíme spolu blbosti, dokonca hneď vedeli aj o Laure. Aj tá tu dnes má byť, v hľadisku, spoločne s mojou rodinou. S malým pocitom nervozity som sa postavil do radu pri chalanov. Vtedy sa začala odsúvať veľká stena a spustila sa hudba. Neistota sa zrazu vyparila a s úsmevom som vykročil na pódium.