Ona:  

Mali sme týždeň, ktorý sme samozrejme takmer celý strávili spolu. Rozhodne sme vytvorili toľko spomienok, koľko majú niektorí ľudia problém vytvoriť za pol roka. Uvedomovala som si, že Liam musí odísť a že spolu istý čas nebudeme, no vedela som, že sa mi oplatí sa s tým vyrovnať, počkať si, pretože vidieť jeho úprimný šťastný úsmev je pre mňa nadovšetko. A tak sa aj stalo. Aj keď som skoro zinfarktovala, keď vypadol a potom zinfarktovala ešte raz, keď postúpil v skupine, dostal sa až do finále. Bola som na neho taká pyšná. Volali sme spolu, či už cez telefón alebo cez skype, keď som bola u nich doma a striedali sme sa pred kamerou s ostatnými z jeho rodiny, písali sme si smsky a o všetkom sme sa navzájom informovali. Aj keď to pre mňa nebolo ľahké, byť od neho tak ďaleko a hlavne vidieť dievčatá ako po ňom slintajú, v škole to tak isto nebolo bohviečo, počúvať ako ho ohovárajú, no na druhej strane počúvať ako by ho niektoré dievčatá najradšej...... No.

Bolo to všelijaké, ale Liam to mal aj tak ťažšie. Stres, nervy a odlúčenie od rodiny, na ktorú je tak zvyknutý, sa na tom celom rozhodne podpísali. No uľavilo sa mi, keď mi oznámil, že spolu s chalanmi zo skupiny, ktorú im vytvorili , sú super kamaráti a že si výborne rozumejú. Cítila som radosť v jeho hlase, keď to hovoril. Snažila som sa mu to uľahčovať, podporovať ho.. Nebolo tam žiadne miesto na žiarlivosť, či iné veci.

Nevedela som sa dočkať, kedy konečne bude finále, pretože ja a jeho rodina sme mali v ten deň sedieť v hľadisku a potom sme sa s ním mali stretnúť a potom ho budem môcť konečne poriadne vyobjímať a vybozkávať. Keď konečne nastal ten veľký deň, všetci sme sa vyparádili, veď predsa možno budeme v telke a išlo sa. Sála bola obrovská a keď sa zaplnila vyzerala ešte väčšia. Obdivujem všetkých súťažiacich, že sa odvážia vyjsť na pódium aj keď viacerí s trémou, ja by som nevyšla vôbec. Samozrejme ja by som sa tak ďaleko so svojím kvílením ani nedostala. Sedela som  tam ako na ihlách a keď konečne mali ísť oni a keď konečne vyšli na pódium, spolu s Ruth sme vyskočili, zdvihli náš transparent s nápisom Liam je náš víťaz a skákali sme ostošesť. Keď skončili, tak sme vrieskali až som myslela, že sa mi roztrhne hrdlo. Boli úžasní a porotcovia ich nevedeli vynachváliť. A ja som sa nevedela dočkať, kedy ostatní skončia a konečne budem môcť ísť za ním. 

On:  

Viva La Vida bol najlepší výber pesničky, akým sme mohli na prvý krát zapôsobiť. V hľadisku som hľadal členov svojej rodiny a Lauru, no nikde som ich nevidel. Bolo tak priveľa ľudí.. Porotcovia nás všetci ohodnotili kladne a my sme sa s chalanmi poriadne vyobjímali. Potom sme zliezli do zákulisia a pozerali ostatných súťažiacich. Nevedel som sa dočkať, kedy sa živý prenos skončí a ja sa so svojou rodinou stretnem.. 

Ona: 

Aj keď sa prenos už skončil, trvalo ešte dobrú hodinu, kým sme sa odtiaľ dostali. Ja som bola taká nervózna, nedočkavá a natešená, že som im tam skoro odpadla. Keď sme sa konečne odpojili od toho davu a nie veľmi milí ochrankári nás viedli do zákulisia, srdce som mala až v krku. Potom sme ich zbadali. Postávali spolu na chodbe a rozprávali sa. Vykašľala som sa na obrovského uja, ktorý nám kázal čakať a rozbehla som sa k nim. Na podpätkoch, ktoré mi dala Ruth to nebolo jednoduché, ale kašlala som na to. Nevedela som sa dočkať, kedy ho objímem.

On:  

Čakanie na svoje rodiny sme si s chalanmi krátili rozprávaním sa. Rozprávame sa vlastne stále, no aj tak o sebe ešte nevieme úplne všetko a vždy sa nájde nejaká novinka. Z rozhovoru nás vytrhlo až rýchlo klopkanie opätkov. Otočili sme sa za zvukom a ja som sa hneď začal usmievať. Rútila sa k nám Laura. Otvoril som náruč, pobehol k nej, zdvihol ju do náručia a zatočil sa s ňou. Chalani sa začali smiať, no v tom momente to nebolo podstatné. Po chvíľke som ju položil na zem a lepšie sa na ňu pozrel. Niečo sa na nej zmenilo. Lepšie som si ju prezrel a zistil som, že už nie je poobliekaná len v čiernom a farebné veci jej veľmi pristanú. Potom som ju však znova objal a poriadne vybozkával.