Ona:

Keď sme už nevládali, museli sme sa od seba odtiahnuť, no nie nadlho. "Tvoje bozky sú ešte krajšie ako predtým." zašepkal, otvoril oči a usmial sa na mňa.

"Dúfam, že teraz neplánuješ odísť." šepla som.

"Rozhodne nie." povedal a znova začal ochutnávať moje pery, no teraz už nežnejšie.

"Čo ťa to napadlo vrátiť sa?" odtiahla som sa a uškrnula sa.

"Nezniesol by som pocit, že si bola tak blízko a predsa som si ťa znova nechal prekĺznuť pomedzi prsty.. Chýbala si mi."

"Aj ty mne.. Ani nevieš ako. Mohla som predstierať, že nie, no vo vnútri som cítila strašné prázdno, keď som ťa dnes večer nemohla chytiť za ruku a nemohla pobozkať tak ako predtým.."

"Mohla.. aj ja som mohol, no ani jeden z nás sa neodvážil." usmial sa.

Pousmiala som sa a pohladila som ho po líčku. "Teraz môžeš robiť, čo len chceš."

"To si nemala vravieť." uškrnul sa a nejakým spôsobom našiel cestu do spálne.

"Chcela som.." zasmiala som sa, keď som dopadla na posteľ. 

On:

To, ako sme si chýbali bolo naozaj patrične vidieť. Z postele sme sa dokonca nevymotali ani cez deň, keď mi asi šiesty krát zvonil telefón. Nevšímal som si ho, ležal som vedľa nej, objímal ju a dával jej jemné božteky všade, kam moje ústa zablúdili. 

Ona:

Takto dlho som v posteli už dávno nevydržala. Vôbec sa mi nechcelo ísť von a ani Liamovi. Cez deň sme odtiaľ vyliezli len pre jedlo a pitie. Liam nedvíhal telefón a ja som zabudla ísť do práce. Vlastne, nezabudla, nešla som, pretože som od neho nechcela odísť.

On:

V posteli sme ležali až do večera a obom nám tak bolo dobre.  Telefón som počas dňa vypol, aby nás nerušil, Laura kvôli mne dokonca nešla do práce. "Mám ostať aj dnes?" uškrnul som sa, keď sme si pustili telku. Vonku už bola znova tma.

"Ak nič nemáš."

"Zajtra mám ešte voľno." usmial som sa a pobozkal som ju do vlasov. "Už som ti niekedy povedal, že zbožňujem tvoje vlasy?" zasmial som sa. "Vždy, keď ich natiahnem, vrátia sa naspäť do špirálky."

"A to sa ti na nich páči?" zasmiala sa. "Teraz nebudeš robiť nič iné len mi naťahovať vlasy."

"Mhm." uškrnul som sa a pobozkal som ju. 

Ona:

Ráno som vstala z postele, osprchovala som sa a zabalila do župana. Zavolala som do práce z nachystaným ospravedlnením, no oni už pre mňa mali nachystane niečo iné. Výpoveď. Hodila som mobil na gauč. Super. Pretrela som si unavené oči a vo dverách uvidela rozospatého Liama. Pripomenulo mi to deň u nás, po tej nešťastnej sobote večer.."Dobré ránko." posadila som sa vyššie a napravila som si župan. 

On:

Keď som ráno vstal, zamieril som do kúpeľne aby som sa opláchol. No potom som započul z obývačky buchnutie, tak som šiel za Laurou. "Čo sa deje?" spýtal som sa jej, keď som sa prebral a prišiel do obývačky. No stále som bol dosť rozospatý.. 

Ona:

Rozhodne mu nebudem vešať na nos, že ma vyhodili. "Nič..Len som zakopla." usmiala som sa. "Kľudne choď ešte spinkať, vyzeráš ako práve narodené mačiatko."

"Pôjdem, ak pôjdeš za mnou." uškrnul sa.

"Idem spraviť raňajky, lebo som strašne hladná."

Vyvalil na mňa oči. "Tak v tom ti s radosťou pomôžem." zasmial sa a šiel so mnou do kuchyne.

"To si odo mňa ešte nepočul, čo?" zasmiala som sa a otvorila som chladničku. Vybrala som odtiaľ všetko, čo sa dalo použiť.

"To teda nie. Ale som rád, že to počujem." usmial sa, odhrnul mi župan a pobozkal ma na rameno.

Pripravili sme chlebíky a odniesli sme si ich do obývačky spolu s hrnčekmi kakaa. "Dokedy tu môžeš zostať dnes?" pozrela som na neho.

"Do poobedia. Potom by som sa mal začať baliť.."