Ona:

Povzdychol si a objal ma. "Tak si to pôjdeme dať potvrdiť." pousmial sa.

"Nevadí ti to?" šepla som.

"Isteže nie. Teda.. načasovanie to nie je bohvieaké, ale teším sa."

"Možno.. Možno to nie je pravda, ale mám taký zvláštny pocit."

"Práve preto sa pôjdeme presvedčiť. A keby to bola pravda, bol by som najšťastnejší na svete." usmial sa na mňa a pobozkal ma. Naozaj sa začal tešiť.

"Bojím sa, že kvôli tomu budeš mať problémy.." pozrela som na neho.

Pohladkal ma po líci. "A keby aj.."

"Nie je to troška nezodpovedné? Stretneme sa po dvoch rokoch a .." musela som sa zasmiať.

"A čo už teraz spravíme?" zasmial sa.

"Asi nič no." zasmiala som sa.

"V staraní sa o detičky mám už trocha praxe." uškrnul sa.

"Ale ja nie.."

"Keby to naozaj bola pravda, zvládneme to. Neboj sa." objal ma.

"Možno to nakoniec ani pravda nebude..." položila som si hlavu na jeho plece. "Ale to by bol zázrak po tom, čo sme.. dovádzali."

Musel sa uškrnúť. "Najprv by sme sa mali uistiť."

"Najprv ťa chcem ešte vyobjímať. Chýbal si mi.." silno som ho objala. Neskôr sme si tak v objatí ľahli na gauč a pozerali televízor. Ležať len tak v jeho náručí, ma upokojilo na duši aj na tele a usmievala som sa pritúlená k nemu ako slniečko na hnoji. Už len jeho prítomnosť ma robí šťastnou, nemusí ani nič rozprávať. 

On:

S úsmevom sme obaja celý zvyšok dňa preležali na gauči. Ani sme sa veľmi nerozprávali, no aj tak nám bolo dobre. Večer mi dokonca Laura v náručí zaspala, tak som ju vzal do spálne. Uložil som ju do postele a poriadne pozakrýval. Nechcel som od nej odísť, tak som si ľahol za ňu a objal ju. Takto sme obaja o chvíľku spali..

Ona:

Zaspala som na gauči, to viem určite, no zobudila som sa v posteli. Moja láska spinkala vedľa. Chvíľku som len tak ležala a pozerala na neho s úsmevom. Potom som vstala a pozrela som na hodinky. Z nechuťou som prešla k skrini a vybrala som si oblečenie. No musela som ho hodiť na zem a utekať do kúpeľne. Ešte desať minút potom som sedela na podlahe s rukami vo vlasoch. Ak nemám otravu jedlom, čo zrejme nie, potom je to naozaj pravda.. Pomaly som vstala a umyla som si zuby. V izbe som pozbierala oblečenie a prezliekla som sa. Liamovi som nachystala raňajky a  položila som mu ich na tácke na nočný stolík spolu s lístkom, že som musela do práce, aby ma znova nevyhodili..

On:

Keď som sa ráno zobudil, posteľ vedľa mňa bola prázdna. Na nočnom stolíku však trónil podnos s jedlom a bol na ňom aj lístoček. Šiel som sa do kúpeľne umyť a hneď potom som Laure zavolal. "Zlatko, si si istá, že k tomu doktorovi nechceš ísť hneď?" spýtal som sa jej len čo mi zdvihla.

"Nemôžem odtiaľto odísť.." povedala a telefón som si zachytila plecom, aby mohla pokračovať vo vykladaní nového tovaru.

"Tak ťa prídem vypýtať." uškrnul som sa. "Nie je to problém."

"Vieš ako dlho mi trvalo nájsť si robotu, nechcem prísť aj o túto." zasmiala sa.

"Tak vám prídem nahnať zákazníčky." zasmial som sa.

"No super."

"Fajn, nebudem otravovať." zasmial som sa. "Mám ťa tu počkať, alebo teraz prídeš ty za mnou?“

"Ako len chceš, ale teraz už musím bežať. Ak nemáš nič na pláne vkľude ma počkaj u mňa.

"Navarím ti obed." usmial som sa. "Kedy prídeš?"

"Okolo štvrtej."

"Tak skočím na nákup a počkám ťa s teplým obedom. Ak by ti ale náhodou bolo zle, alebo niečo, zavolaj mi, hneď prídem a ideme k doktorovi."